Metán na Marse sa dáva často do súvislosti s možnou existenciou tamojšieho života, aj keď na to doposiaľ zvláštny dôvod nie je. Zaujímavé je však kolísanie jeho koncentrácie na červenej planéte, aspoň nakoľko tieto deje dokážeme sledovať a správne merať. Vedci sa teraz sústredili na druhú časť rovnice – metán sa podľa všetkého nielen rýchlo objavuje, ale aj rýchlo mizne. Fotochemický rozklad metánu ultrafialovým žiarením nie je na vysvetlenie prudkého kolísania zrejme dostatočne správny. Výskumníci z dánskej Aarhus University navrhujú na základe simulácie povrchov Marsu v pozemských laboratóriách mechanizmus rozkladu. Čadiče a plagioklasy, teda horniny a nerasty tvoriace značnú časť povrchu Marsu, môžu pri korózii oxidovať, pričom tento proces vraj vedie k ionizácii okolitej atmosféry. Ionizovaný metán sa potom viaže na povrch hornín. Atóm uhlíka z metánu pritom vytvára väzbu s atómom kremíka v plagioklasoch, čo sú sodno-vápenaté hlinitokremičitany. Metán sa týmto spôsobom ukladá do pôdy a mizne oveľa rýchlejšie, než keby všetko prebiehalo iba fotochemickým rozkladom. Autori výskumu dodávajú, že pri reakciách na horninách vznikajú peroxid vodíka a kyslíkové radikály dosť toxické pre pozemský život. No marťanské organizmy by tak či tak asi žili v hustých roztokoch peroxidu či chloristanov, takže miestny život by sa musel vysporiadať so značne oxidačným prostredím. Nedá sa teda povedať, že by nový výskum pravdepodobnosť života na Marse nejako znižoval.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
