Majú veľa spoločného, a predsa sú odlišné. Zatiaľ čo epilepsia stimuluje prehnanú aktivitu nervových buniek, demencia nervový svet dokonale uspáva. V jednom bode sa však môžu napokon stretnúť.
Zdá sa, že mozog nie je dostatočne kreatívny, pokiaľ ide o degeneračné zmeny. V oboch prípadoch používa rovnaký rukopis. Môže byť epilepsia liečiteľnou formou demencie?
Dejiny písané epilepsiou
V súčasnosti trpí epilepsiou takmer 65 miliónov ľudí, približne 80 % z nich žije v rozvojových krajinách. Prvé informácie máme z obdobia starobylej Mezopotámie (asi 2 000 rokov pred n. l.). V manuskripte pochádzajúcom z Akkadskej ríše sa podrob- ne opisujú príznaky epilepsie. Pacienti sa objavujú v rozmanitých podobách aj v starom Egypte, v Grécku, Rímskej ríši či v Číne. Hippokrates bol presvedčený, že epilepsia je spôsobená rozpúšťaním mozgu a ukladaním hlienov v srdci. Tento pohľad vychádza z teórie štyroch štiav (krv, hlien, žlč a čierna žlč), ktoré musia byť v dokonalej rovnováhe. Keďže mozog bol považovaný za prameň ľudského hlienu, Hippokrates logicky dedukoval, že epilepsia má pôvod v nahromadenom hliene. Ku cti mu slúži, že bol prvým a na dlho aj posledným lekárom, ktorý hľadal príčinu epilepsie v mozgu. Tak ako mnohé iné ochorenia, aj epilepsia sa mohla podpísať pod niektoré iracionálne rozhodnutia cisárov, kráľov či politikov. Zároveň mohla pôsobiť ako hnojivo ľudskej kreativity, byť bolestivou múzou a neželanou životnou družkou výnimočných umelcov. Dajú sa zostaviť dlhé zoznamy osobností histórie, ktoré trpeli epilepsiou. Podrobnejšia analýza však ukázala, že mnohým z nich bola pripísaná nesprávna diagnóza. Zo zoznamu vypadli Aristoteles, Pytagoras, Michelangelo, Dante, Jana z Arku, Molière, Pascal, Flaubert, Tolstoj, Čajkovský… Niektorí trpeli psychogénnymi neepileptickými záchvatmi, abstinenčnými príznakmi, črevnou alebo obličkovou kolikou či inými ochoreniami, ktoré môžu vzdialene pripomínať epileptické záchvaty. V zozname však zostali Július Cézar, Dostojevskij či Lenin. Kto vie, akú úlohu napokon zohrala epilepsia pri Veľkej októbrovej revolúcii. Možno väčšiu ako Treponema pallidum (baktéria spôsobujúca chronické infekčné systémové ochorenie prenášané intímnym stykom), ktorú, ako sa povráva, hostil veľký revolucionár vo svojom tele.
Prírodní liečitelia
Dejiny medicíny ponúkajú širokú paletu vtipných a často aj veľmi nebezpečných liečebných procedúr. Ani epilepsia neunikla pozornosti liečiteľov, ktorí sa často predháňali v bizarných nápadoch. Prírodovedkyňa a botanička Hildegarda z Bingenu bola známa liečiteľka žijúca v 12. storočí. V oblasti medicíny sa sústredila predovšetkým na ľudové liečiteľstvo. Kuchárka bez čapice pripravovala pre pacientov s epilepsiou skutočnú delikatesu. Koláč obsahujúci krtkovu krv, zobák z kačice a koziu nohu musel už svojou vôňou odohnať akúkoľvek chorobu. Ján z Gaddesdenu, lekár z Londýna a absolvent prestížnej Oxfordskej univerzity, sa preslávil svojou knihou Rosa Medicinae, kde popisoval pračudesné liečebné postupy používané v 14. storočí. Pre pacientov s epilepsiou vyrábal prášok z kukučky, ktorý im fúkal priamo do nosa. Keď liek nezabral, čo sa stávalo asi pravidelne, zavesil pacientovi na krk zobák z kukučky. O nič menej zaujímavá nie je ani nemecká liečebná kuchárka, ktorú zostavil podľa osvedčených receptúr 16. storočia Os- waldt Gabelthouer, dvorný lekár vojvodu z Württembergu. V knihe sa nachádza hneď niekoľko skvelých jednohubiek určených na liečbu epilepsie. Trus divokej kačice v podobe prášku je potrebné nasypať do piva či vína a podávať večer pred spaním a ráno pred raňajkami. Ďalšou odporúčanou formou terapie bola malá myš stiahnutá z kože, zbavená vnútorností (okrem pečene a pľúc), spálená a rozdrvená na prášok. Prášok sa následne nechal rozpustiť v čaji z lipových kvetov. Jedna polievková lyžička na ráno, pre deti bolo určené polovičné dávkovanie. Podľa autora knihy bola terapeutická účinnosť druhého receptu potvrdená v praxi. Liečiteľská tvorivosť v 18. storočí odporúčala piť čerstvú krv práve sťatých zločincov. Zostáva len dúfať, že retrománia, ktorá sa prehnala svetom módy a dizajnu, sa nepresadí aj vo farmaceutickom priemysle.
Modernejšie metódy
V polovici 19. storočia nastal zlom v liečbe epilepsie. Sir Charles Locock, pôrodník kráľovnej Viktórie, sa toľko pohrával s anorganickými soľami brómu, až zistil, že majú upokojujúci účinok. Jeho spolupútnik Sa- muel Wilks spravil z bromidu draselného prvý skutočný liek na epilepsiu. Nanešťastie, mal príliš veľa nežiaducich účinkov, a tak jeho miesto onedlho zaujal iný kandidát. Na začiatku 20. storočia začal nemecký chemik Emil Fischer syntetizovať prvé barbituráty. Na scéne sa objavil fenobarbital, ktorý mal preukázateľne upokojujúce a hypnotické účinky. O čosi neskôr testoval Alfred Hauptmann fenobarbital na svojich pacientoch s epilepsiou. Úspešná liečba zaistila fenobarbitalu prioritné postavenie v liečbe epilepsie. Hoci ho neskôr nahradili moderné antiepileptiká, ešte aj v súčasnosti je v rozvinutých krajinách sveta liekom prvej voľby. Žiaľ, jeho slávu zatienilo obdobie nacizmu v Nemecku, keď sa liek používal napríklad na eutanáziu detí. V medzivojnovom období sa postupne začali objavovať antiepileptiká prvej generácie a po nich v tesnom závese nasledovala druhá generácia. Koncom 20. storočia nastúpila tretia generácia liečiv, ktorých hlavnou ambíciou bolo zvýšiť účinnosť a znížiť nežiaduce účinky. Moderná terapia má dva hlavné ciele: nervový prenášač kyselinu gama-amino-maslovú a iónové kanáliky na povrchu nervových buniek. V oboch prípadoch sa terapia snaží utlmiť aktivitu neurónov. Ani moderná terapia však nie je všemocná a približne tretina pacientov nereaguje ani na najnovšie antiepileptiká. V takýchto prípadoch sa lekári pokúšajú odstrániť epileptogénnu zónu prostredníctvom chirurgického zákroku.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Norbert Žilka
Neuroimunologický ústav SAV v Bratislave
