V súčasnosti žije na Zemi viac než 60 druhov kengúr od veľkosti morčaťa až po obry prevyšujúce dospelého človeka. V priebehu evolúcie sa prispôsobili rozmanitým typom prostredia a v súčasnosti sú niektoré ohrozené.
Z ekologického hľadiska predstavujú veľmi zaujímavú skupinu tzv. skalné klokany, medzi ktoré patrí 17 druhov žijúcich v Austrálii na ťažko prístupných skalných stenách a rozoklaných hrebeňoch.
Dokonalé využitie potravy
Kengury predstavujú druhovo bohatú skupinu cicavcov, vďačiacu za svoj rozmach schopnosti spásať rastliny, najmä ťažko stráviteľné trávy. Problémom pre ne nie je kvantita potravy, ale jej energetická a výživová hodnota. Kengury to vyriešili schopnosťou dáviť a znova prežúvať už natrávenú potravu. Na rozdiel od prežúvavcov nemajú delený žalúdok a potravu mechanicky rozdrobujú oveľa dôkladnejšie.
Schopnosť dáviť má pre kengury ešte jeden význam. Matky pomáhajú mláďatám s doplňovaním tekutín tým, že im pri dávení potravy umožňujú lízať natrávené zvyšky z okolia tlamy. Mláďatá tak získavajú dôležité minerály, tráviace enzýmy a v neposlednom rade cennú vodu. Permanentná voda je v prostredí vzácna a spadne formou krátkych prívalových zrážok, preto sa u skalných kengúr vyvinula zaujímavá stratégia. Dokážu počas niekoľkých minúť vypiť enormné množstvo vody presahujúce 10 % ich hmotnosti.
Nenápadná ružová
Skalné kengury majú často nápadné zafarbenie, ale v prirodzenom skalnatom prostredí fungujú pestré farby ako dokonalá kamufláž. Veľmi zaujímavá je ružovočervená farba valabie ružovokrkej (Petrogale purpureicollis). Netvorí ju totiž pigment v srsti, ale ide o farbivo, ktoré do pokožky vylučujú kožné žľazy a pri raste chlpov na ne priľne. Farba sa tak môže zo srsti ľahko vymyť.
Šikovní skalolezci aj v horúčavách
Mnoho druhov má nesúvislý areál rozšírenia, kopírujúci izolované skalné návršia, ktoré poskytujú zvieratám úkryt, rozhľad i možnosti úniku pred predátormi. Medzi balvanmi a v skalných stenách sa pohybujú majstrovsky mnohometrovými skokmi, ku ktorým im pomáhajú špecificky hubovito spevnené a zvráskavené vankúšiky na zadných končatinách. Skaly tiež predstavujú útočisko pred letnými horúčavami, často s hodnotami prevyšujúcimi 40 °C. Mláďatá sú na vysoké teploty citlivejšie a samice im pomáhajú naslinením a olizovaním chodidiel, pričom ich ochladzuje odparujúca sa voda zo slín.
Unikátne rozmnožovanie
Skalné kengury majú, rovnako ako ostatné vačkovce, unikátny spôsob rozmnožovania. Mláďatá sa rodia vo veľmi ranom štádiu embryonálneho vývoja po približne mesačnej gravidite a vážia menej než jeden gram. Po pôrode zostávajú na tele matky a začínajú sa hneď a bez akejkoľvek pomoci šplhať po bruchu nahor smerom k vaku. Celá táto extrémne náročná cesta trvá 1 až 4 minúty. Zaujímavé je, že čím mohutnejšia je rodiaca samica, tým je pravdepodobnejšie samčie pohlavie mláďaťa. Presný mechanizmus, ovplyvňujúci pomer pohlaví, zatiaľ nie je známy. Vo vaku sa mláďa natrvalo prisaje k struku. Matka produkuje mlieko špecifického zloženia podľa aktuálneho vývojového štádia mláďaťa. Pokiaľ má matka rôzne staré mláďatá, v každom struku sa tvorí mlieko iného zloženia.
Samice sa starajú súčasne o mláďatá v troch štádiách vývoja.
Matka má len dve bradavky, ale je schopná páriť sa skôr, než odstaví už narodené mláďatá. Existuje preto mechanizmus, brániaci narodeniu tretieho mláďaťa, pre ktorý by už nebola voľná bradavka. Embryu sa ešte v tele matky jednoducho pozastaví vývoj (diapauza). Diapauzu vyvolá cicanie staršieho mláďaťa vo vaku. Až po jeho odstavení sa proces vývoja embrya opäť naštartuje. Samice sa tak starajú súčasne o mláďatá v troch štádiách vývoja: Najstaršie už opustilo vak, ale ešte vždy sa vracia nadojčiť sa z voľnej bradavky, vekovo prostredné mláďa je permanentne prisaté na druhej bradavke vo vaku a najmladšie…
Pokračovanie článku si môžete prečítať v májovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
Mgr. Petr Šrámek, foto autor
Preložila ZP
Slovenské názvoslovie Mgr. Silvia Pirošková, ZOO Bratislava
