Podľa Sigmunda Freuda voda v sne symbolizuje intuíciu, uzdravenie a transformáciu. So zakladateľom psychoanalýzy a jeho sebaistými závermi nemusíme súhlasiť. Väčšina z nás však bude súhlasiť s tým, že na dobrovoľnom vnorení sa do vody je niečo radostné a očistné.
Tieto pocity máme spoločné so svojimi vzdialenými predkami a dedia ich aj naši potomkovia. Pri plávaní sa blížime k bezváhovému stavu a akoby sme leteli. Toto je, pravdaže, možné kdekoľvek v prírode, bazén však umožňuje vodu kontrolovať a priviesť ju kamkoľvek, kde je to pre nás pohodlné.
Nekonečný okraj
Singapurský hotel Marina Bay Sands tvoria tri 58-poschodové veže, ktoré ukrývajú 2 561 hotelových izieb s kapacitou pre 4 000 ľudí. Vrcholy veží sú spojené 340 m dlhou strešnou terasou SkyPark, na ktorej sú reštaurácie, bežecké chodníky a záhrady. Najväčšia atrakcia sa však nachádza na konzolovej plošine, ktorá prečnieva cez okraj terasy nad strednou z veží hotela. Bazén, ktorý meria 146 metrov (takmer tri olympijské bazény), ponúka výhľad z výšky 200 metrov na záliv Marina Bay a ulice Singapuru. Na strane, ktorá tvorí okraj plošiny, bazén akoby nič neoddeľovalo od priepasti pod ním: voda sa zdanlivo rozlieva do prázdnoty pod plošinou. Konštrukcia zo 191 ton ocele, do ktorej sa vojde 1,44 milióna litrov vody, patrí medzi bazény s nekonečným okrajom. V takýchto bazénoch nie je cítiť nijaký predel medzi vodou a okolitou krajinou a vzniká dojem, že voda mizne na horizonte.
Predchodcami týchto bazénov boli recirkulačné fontány s vodou, ktorá sa prelievala cez okraj do nádrží a odtiaľ sa vracala späť na vyššie poschodia. Autorom súčasného dizajnu bol americký architekt John Lautner, ktorý s ním prišiel v polovici 20. storočia v Kalifornii. Už J. Lautner využíval na zvýšenie efektu konzolový prvok – bazény tvorili terasy vyčnievajúce do krajiny a voda z nich cez okraj padala zdanlivo do hĺbky pod nimi. Voda sa aj skutočne vylieva: tečie von z bazéna na úrovni povrchu a prelieva sa do štrbiny na okraji. Pripomína to vodopád: voda akoby mizla vo vzduchu, pritom klesá do nižšieho bazéna a vracia sa späť prečerpávaná a vytláčaná ďalším objemom vody, ktorý neustále steká z vrcholu. Ilúziu vody bez konca vytvára to, že na úrovni povrchu nie je nič – ani obklad, ani dlažba.
Veľký kúpeľ
Plávanie a kúpanie sa sú príjemným a zdravým spôsobom trávenia času a na to, aby sme sa namočili a nebolo to v rieke či jazere, potrebujeme koniec-koncov iba nádrž a relatívne čistú vodu. To sú rekvizity, ktoré mali ľudia k dispozícii dávno predtým, ako dokázali preratúvať tlak vody na steny nádrže, konštruovať prečerpávacie systémy, vyrábať sklolaminát alebo stavať 200-metrové budovy.
Bazén s názvom Veľký kúpeľ bol postavený už pred 5 000 rokmi v jednom z najstarších miest sveta Mohendžodaro na území súčasného Pakistanu. Mal rozmery 12 × 7 metrov, bol obložený tehlami a dno a steny boli pre vodotesnosť pokryté tmelom na báze dechtu. Jeho súčasťou boli terasovité paluby rôznej hĺbky a z oboch koncov do vody viedli široké pohodlné schody. Vedci sa domnievajú, že táto nádrž ešte neslúžila na verejné kúpanie, ale používala sa na náboženské obrady. Niežeby vtedy ľudia neplávali. Najstarším známym zobrazením plávajúcich ľudí sú jaskynné maľby objavené v Egypte z obdobia 2 500 rokov pred naším letopočtom.
Zdravie vďaka vode
Prvé rekreačné bazény stavali starovekí Gréci a Rimania. Telocvične pod holým nebom zvané palestry slúžili ako tréningové zariadenia pre atlétov, otvárali sa však aj pre verejnosť a stávali sa tak akýmisi prvými fitness centrami. Nechýbali v nich bazény, keďže Gréci a po nich Rimania považovali plávanie za súčasť základného vzdelávania chlapcov. Domáce bazény sa v Ríme stávali súčasťou výbavy domov bohatších občanov. Jedným z nich bol aj Gaius Maecenas, priateľ a poradca cisára Augusta. G. Maecenas, ktorý podporoval básnikov Horácia a Vergília, aby mohli tvoriť bez strachu z chudoby (jeho meno sa zvečnilo v podobe slova mecenáš), mal ako prvý vo svojej rezidencii bazén s vyhrievanou vodou.
G. Maecenas vlastne replikoval termálne kúpele, ktoré Rimania dobre poznali. Napokon, liečebné účinky horúcich prameňov poznali ľudia už v bronzovej dobe a rituálne očistné kúpele v nich praktizovali staré kultúry v Amerike, Babylončania či Egypťania. Medzinárodné pomenovanie liečebných kúpeľov spa pochádza z názvu mesta v súčasnom Belgicku, kde boli rímske kúpele: spa je skratkou latinskej frázy solus per aqua, čo znamená zdravie vďaka vode.
R
