Pôvodný ihličnatý les, v ktorom prevládajú nahosemenné dreviny, sa vyvinul v oblastiach príliš chladných pre listnaté dreviny. Najväčšie plochy týchto lesov sa nachádzajú v širokom páse na severe a v horách strednej a južnej Európy.
Končiare väčšiny európskych pohorí pokrýva horský ihličnatý les, v porastoch ktorého prevláda smrek obyčajný, sprevádzaný jedľou bielou. Na skalnatých lokalitách rastie aj borovica lesná a v najvyšších polohách na hornej hranici lesa (v nadmorskej výške 1 500 – 1 700 metrov) nájdeme i vzácnu borovicu limbovú (limba) a kosodrevinovú (kosodrevina). Na vhodných stanovištiach sa vyskytuje lokálne aj smrekovec opadavý, ktorý ako jedna z prvých drevín osídľuje holé svahy pri zosuvoch pôdy. Od ostatných ihličnatých drevín sa odlišuje tým, že na jeseň sa okolo dušičkového obdobia jeho zelené ihličie prekrásne sfarbuje do zlatožlta a na zimu opadáva.
Naše horské smrekové lesy na hornej hranici lesa sú menej husté. Drsné klimatické podmienky najmä počas zimných mesiacov (silný vietor na hrebeňoch, záľahy snehu) spôsobujú, že stromy tu rastú redšie ako v nižších polohách, ktoré sú chránené. Pre vrcholové polohy sú typické stromy s úzkym tvarom a hlbokým zavetvením až po zem. Stromy sa štíhlosťou bránia náporom vetra, ktorý býva neobyčajne silný a pri širokom nasadení konárov by ich ľahko vyvrátil. Štíhle stromy majú i podstatne nižšiu predispozíciu k snehovým polomom. Hlboké zavetvenie až po zem im umožňuje väčší rozostup, takže aj bočné vetvy majú dostatok svetla, aby sa mohli dostatočne vyvíjať. Najspodnejšie vetvy nezriedka postupne vrastajú do zeme a vlastne ukotvujú strom, ktorý takýmto špecifickým spôsobom získava ešte väčšiu odolnosť voči vetru, čo zvyšuje jeho šance na prežitie v extrémne drsnom klimatickom prostredí. Z vetiev vrastených do lesnej hrabanky sa stromy aj vegetatívne rozmnožujú. Takáto stratégia vegetatívneho rozmnožovania je v týchto polohách s drastickými pôdno-klimatickými pomermi výhodnejšia v porovnaní s rozmnožovaním generatívnym.
Podrast stredoeurópskeho horského smrekového lesa tvorí najmä čučoriedka obyčajná a papradie. Čučoriedky tu dokážu rásť len vďaka tomu, že spolunažívajú, podobne ako niektoré druhy stromov, s mykoríznymi druhmi húb. Huba obrastá korienky kríčka čučoriedky a z okolitej málo výživnej pôdy k nim privádza živiny. Čučoriedka sa hube zasa odvďačuje tým, že jej dodáva iné živiny z vlastného tela.
Ihličnatý les je domovom oveľa menšieho počtu druhov živočíchov ako listnatý, a to jednak pre horšie klimatické pomery, ako aj preto, že ihličie je pre mnohé živočíchy nevhodnou potravou, lebo je ťažko stráviteľné. Na ihliciach a v dreve stromov sa však vyvíja veľa druhov hmyzu, ktorý je potravou pre vtáky. Typickým vtákom stredoeurópskeho horského lesa je krivonos smrekový, ktorý sa živý semienkami smreka. Tento operenec je schopný zahniezdiť už na sklonku zimy, keď v prírode panujú často ešte zdrvujúce mrazy, pretože vtedy mu hora poskytuje najviac potravy pre hladné potomstvo. Ďateľ trojprstý a ďateľ čierny sú hlavnými ošetrovateľmi stromov, v kmeňoch ktorých pátrajú po larvách hmyzu. Najstarším opereným podnájomníkom smrekového lesa u nás je tetrov hlucháň, ktorý sa v ňom usídlil na sklonku ľadovej doby. Ihličnatý les je aj domovom početnej rodiny sýkoriek, verných asistentiek ďatľov pri ochrane stromov. Ihličie a tenké vetvičky ošetrujú od vajíčok, húseníc a hmyzu sýkorky uhliarky, chochlaté, lesklohlavé a čiernohlavé.
Nočnú strašidelnú atmosféru umocňuje húkanie sov, ktoré tu napriek nepriaznivým klimatickým podmienkam nachádzajú svoj domov. Žije tu najmenšia európska sova kuvik vrabčí, ale aj najväčšia výr skalný. Uprostred noci sa zátišiami lesa nesie do diaľky charakteristické volanie pu-pu-pu kuvika kapcavého.
V tomto horskom pásme majú svoj príbytok aj niektoré cicavce. Pod vývratmi sa občas zazimuje medveď hnedý. Odľahlé lokality, kilometre vzdialené od ľudských aglomerácií, vyhovujú vlkovi dravému. Plachý a ostražitý rys ostrovid nachádza práve v nedostupných lokalitách horského smrekového lesa s výskytom skalných útvarov hádam posledné útočište v strednej Európe.
Nočná atmosféra so sliepňajúcim svitom mesiaca doplnená o rôzne zvukové efekty, vyvoláva v človeku nezasvätenom do tajov prírody stiesňujúcu náladu. Kto však pozná akustické prejavy lesných obyvateľov, z hrôzostrašného šerom navodeného scenára sa razom stane romantický. Napríklad rysie vohľady sprevádzajú zvukové prejavy pripomínajúce kvílenie, či škrtenie človeka. Pobyt v lese, kde žijú medvede, vlky či rysy, máva zvláštnu adrenalínovú príchuť a evokuje u človeka dávno zabudnuté pocity z prítomnosti v divočine. Z početnej rodiny lesných obyvateľov dáva na známosť najhlasnejšie obdobie svojich vohľadov jeleň lesný. Charakteristickú ruju možno v našich lesoch zažiť práve v tomto čase. Ihličnatý les strednej Európy trpí v posledných desaťročiach rozmáhajúceho sa priemyslu na následky znečistenia ovzdušia, tzv. kyslých dažďov. Na mnohých lokalitách vyhynuli celé porasty pôvodného horského smrekového lesa. Snaha o znovuzalesnenie a nahradenie pôvodných drevín (smreka, jedle, borovice) odolnejšími druhmi drevín, dovezenými z iných geografických oblastí, ako je napríklad smrek pichľavý a duglaska tisolistá, neprináša zatiaľ veľké úspechy. Pôsobením znečisťujúcich látok, ktoré produkujeme do životného prostredia, strácajú stromy asimilačné orgány a podstatne sa oslabuje ich odolnosť. Choré stromy dýchajú menej kyslíka, produkujú menej rôznych liečivých látok a veľmi sa tým znižuje aj ich schopnosť spĺňať rozličné užitočné funkcie. Ihličnaté stromy zohrávajú totiž kľúčovú úlohu pri udržiavaní klímy našej planéty. Zneškodňujú miliardy ton oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov, pričom sa uhlík ukladá v stromoch, koreňoch a pôde. Vedno s tropickými dažďovými pralesmi tvoria nenahraditeľné zelené pľúca Zeme.
Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV, Staré Hory
Foto R
