Pšenica špaldová (hovorovo špalda) je stará plodina, ktorú v minulosti z jej pozície vytlačila klasická ozimná pšenica. V súčasnosti však pozorujeme renesanciu vo využívaní špaldy v ľudskej výžive.
História špaldy je veľmi bohatá a siaha do obdobia niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom. Klasická ozimná pšenica s lepšími agronomickými parametrami, ako sú napríklad vyššia úrodnosť a moderná nutričná hodnota reprezentovaná hlavne obsahom škrobu, bielkovín a lepku, postupne nahradila pšenicu špaldovú a vytlačila ju z polí aj z kuchýň. Najnovšie trendy však vrátili špaldu do hry, pretože je výživná, zdravá a ľahko stráviteľná. O zrne špaldy sa hovorí ako o predĺženom materskom mlieku. Je vhodná na výživu mladších i starších, zdravých i chorých ľudí.
Kde sa vzala?
Prvé zmienky o špaldovej pšenici (Triticum spelta L.) sú známe už z obdobia neolitu, z doby približne 8- až 6-tisíc rokov pred n. l. z dvoch rôznych oblastí: z juhovýchodnej Európy a z lokality súčasného Iránu V tom čase ešte klasická pšenica neexistovala. Špalda sa pestovala najmä v Európe (južné Nemecko, Švajčiarsko), no svoje miesto si našla napríklad aj v Egypte, na Blízkom východe, u Asýrčanov, v starovekom Ríme či v Grécku. Svätá Hildegarda z Bingenu, známa nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka, spisovateľka a botanička, odporúčala v 12. storočí špaldu ako najlepšiu obilninu pomáhajúcu pri nedostatočnom prekrvení organizmu, na dodanie sily svalom, väzivám a tkanivám a na podporu nervového systému. V Čechách z nej v 18. storočí ako jedni z prvých na svete pražili kávovinové zmesi.
Moderné odrody pšenice sa šľachtili tak, aby sa dali ľahšie pestovať a žať, aby mali vysokú úrodu aj obsah gluténu a boli využiteľné na výrobu komerčných pekárenských výrobkov. Na druhej strane špalda je v porovnaní s vyšľachtenou pšenicou menej úrodná,zachovala si však veľkú časť pôvodných vlastností nešľachtenej plodiny, ktoré sú veľmi užitočné pre ľudský organizmus i životné prostredie. Špalda sa v súčasnosti pestuje hlavne v systéme ekologického poľnohospodárstva v mnohých európskych krajinách ako Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko alebo Belgicko. Venuje sa jej pozornosť aj v slovenskom a českom poľnohospodárstve. Vzhľadom pripomína klasickú pšenicu, no vďaka pevnému dvojitému obalu na povrchu zrna je výrazne odolnejšia proti nepriaznivým vplyvom vonkajšieho prostredia, kontamináciám ťažkými kovmi, plesňami či zvyškami pesticídov a herbicídov. Je taktiež odolná proti škodcom, teda nepotrebuje postreky a ani hnojivá. Počas pestovania nie je náročná na klimatické podmienky a kvalitu pôdy, a tak je vhodná aj do podhorských oblastí s chudobnými pôdami, nižšími teplotami a nadmernými zrážkami.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
RNDr. Michaela Havrlentová
NPPC v Piešťanoch, UCM v Trnave
Foto Pixabay, archív autorky