Bez ohľadu na pôvodný čisto náboženský účel vianočných sviatkov väčšina súčasníkov ich prežíva ako svetskú oslavu spolupatričnosti a života tu a teraz. A keďže život je pohyb a pohyb je doprava, Vianoce neobišli ani túto oblasť.
Na Vianoce premávajú v mestách špeciálne vianočné vozidlá hromadnej dopravy, vypravujú sa špeciálne vlaky, organizujú sa prehliadky člnov a sprievodných plavidiel. Samozrejme, chýbať nesmú ani sane, najstarší a najtypickejší vianočný dopravný prostriedok. Tradície sa miešajú s modernosťou, tak ako vo všetkom.
Návrat Slnka
Niežeby veselosť nebola vo vianočných oslavách prítomná od začiatku. A nielen preto, že narodenie dieťaťa je zvyčajne radostnou udalosťou. Aj preto, lebo kresťanská tradícia sa týmto svojím sviatkom snažila prekryť pôvodné oslavy zimného slnovratu, v starovekom Ríme nazývané saturnálie. Sviatky na počesť boha Saturna sa začínali 17. decembra a postupne sa predlžovali až do konca mesiaca. Počas saturnálií Rimania nepracovali, úrady a školy boli zatvorené, ľudia sa navzájom obdarúvali a otroci, dočasne pozdvihnutí na úroveň svojich pánov, sa veselili spolu s ostatnými na hostinách a súťažiach v pití vína. S Rimanmi toho máme spoločného viac, než sme si niekedy vedomí. Kresťanská cirkev v roku 336 nahradila rímsky sviatok stanovením Vianoc na 25. decembra, nikdy však celkom neprekryla atmosféru všeobecného uvoľnenia a hodovania, typickú pre oslavy návratu Slnka. K Vianociam sa tak neskôr o to ľahšie pridávali rôzne európske ľudové zvyklosti, príbehy a postavy.
Sane a soby
Najpopulárnejšou postavou je bodrý chlapík s darčekmi. Jeho vzorom bol grécky biskup zo 4. storočia Mikuláš z Myry (súčasné Turecko). Mikuláš údajne po nociach tajne hádzal cez okná do chalúp chudobných ponožky s darčekmi. V 17. storočí začali rozdávať darčeky v mene Mikuláša v Nemecku a Holandsku, kde ho nazývali Sinterklaas. Vo Veľkej Británii nazývali podobnú postavu Otec Vianoc, vo Francúzsku nosil darčeky Père Noël, v Škandinávii vianočný škriatok Jultomten, v Taliansku čarodejnica La Befana.
Postava sa z rôznych tradícií formovala stáročia. Na to, aby jej pribudol slávny dopravný prostriedok – sane so sobmi – však stačilo niekoľko rokov. Keď si do Nového Amsterdamu (súčasného New Yorku) holandskí kolonisti priviezli svojho Sinterklaasa, v anglojazyčnom prostredí sa z neho stal Santa Claus. V roku 1809 ho v knihe Úplná história New Yorku spisovateľ Washington Irving opísal ako holandského námorníka s veľkým bruchom v zelenom kabáte a po prvýkrát so saňami. V roku 1821 vyšla brožúra s krkolomným názvom Detský priateľ: Novoročný darček pre deti od piatich do dvanástich rokov, v ktorej sa prvýkrát spomína, že Santove sane ťahajú soby. V roku 1823 dal v básni Noc pred Vianocami autor Clement Clarke Moore sobom mená a konečnú podobu bradatého muža v červenom obleku stvoril v roku 1863 americký karikaturista Thomas Nast.
Drahé darčeky
Santove sane sa z jednoduchých detských sánok časom zmenili na vozidlo, ktoré vyrazí zo severného pólu a ťahané lietajúcimi sobmi obletí zemeguľu. Vždy na Vianoce sa vyskytujú aj na stránkach monitorujúcich leteckú dopravu (napríklad flightradar) a o Santovej aktuálnej polohe informuje aj Severoamerické veliteľstvo vzdušno-kozmickej obrany (NORAD). V skutočnosti by však Santovi nestačila ani kozmická loď: Vianoce sa od 19. storočia komercionalizovali a s objemami darčekov, ktoré každoročne putujú krížom-krážom po svete, má problémy aj moderná doprava.
Deň pred Vianocami dostane internetový obchod Amazon v priemere 47 objednávok za sekundu. VUSA podľa stránky Supply Chain Xchange doručovacie vozidlá (asi 6,8 milióna vozidiel od dodávok až po kamióny) počas Vianoc vypustia približne 32 miliónov ton oxidu uhličitého (CO2). V roku 2022 Američania po sviatkoch vrátili darčeky v hodnote 816 miliárd dolárov a ich preprava vytvorila ďalších 16 miliónov ton emisií CO2. Spotrebitelia vo Veľkej Británii počas sviatkov vyhodia do koša 13 350 ton skla a na skládky pošlú približne 114 000 ton plastových obalov.
R, foto Pixabay