Náš druh Homo sapiens migroval z Afriky do Európy aj na Blízky východ. Genetický materiál z kostí príslušníkov dávnych stepných kultúr nedávno významne doplnil poznatky o pôvode európskeho obyvateľstva a šírení sa indoeurópskych jazykov.
Nech už sa na súčasnú migráciu ľudí z iných oblastí na náš kontinent a jej kladné i záporné stránky pozeráme z hociktorého uhla, nemali by sme zabúdať, že z historického hľadiska sme vlastne migrantmi do Európy všetci. Počnúc našimi najdávnejšími priamymi predkami spomedzi archaických druhov rodu Homo, ako boli človek vzpriamený, heidelberský a ich potomkovia, alebo ich možné dosiaľ neznáme evolučné paralely.
Bohatá migračná história
Náš druh Homo sapiens (sapienti) je neskorým prišelcom, ktorý sa po odchode z Afriky stretol a miešal s bratrancami – neandertálcami v Európe a predtým na Blízkom východe. Tí sa zo spomenutých archaických druhov Homo v Európe vydelili zjavne o čosi skôr než my ešte v Afrike.
Tým sa však naša migračná história neskončila. Do Európy v štádiu lovcov-zberačov prišli viaceré vlny sapientov. A po poslednej ľadovej dobe v neolite (mladšia kamenná doba) skupiny poľnohospodárov z tureckej Anatólie a ďalších oblastí Blízkeho východu. V eneolite (najmladšia kamenná doba) a v chalkolite (medená doba) to asi pred 5 000 rokmi zavŕšila migrácia pastierskych etník z pontsko-kaspických stepí severne od Čierneho a Kaspického mora. Táto tzv. jamová kultúra (jamnajská, šachtových či okrových hrobov, kurganská) a ďalšie s ňou súvisiace silno ovplyvnili populáciu Európy aj ako pravdepodobní nositelia indoeurópskych jazykov, veľkej skupiny viac ako 400 jazykov, do ktorej patria germánske, románske, indoiránske, keltské a slovanské vrátane slovenčiny. O prvých používateľoch tzv. praindoeurópskeho (PIE) jazyka a o mieste ich pravlasti sa však už dlho vedú polemiky.
Vo svetle DNA
Jasnejšie svetlo do tejto problematiky vniesli dve nové štúdie v rámci búrlivo sa rozvíjajúceho trendu využívania genetických analýz v archeológii. Koordinátorom a vedúcim oboch sčasti sa prekrývajúcich medzinárodných tímov bol popredný svetový archeogenetik David Reich z Harvardovej univerzity v Cambridgei, Massachusetts. Štúdie vyšli v časopise Nature.
Členmi tímu prvej štúdie boli aj dvaja vedci zo Slovenského národného múzea v Bratislave, antropologička Alena Šefčáková a archeológ Pavol Jelínek. Tím skúmal DNA 435 ľudí, ktorí žili medzi rokmi 6400 až 2000 pred n. l. v pontsko-kaspickej stepi a jej blízkom i širšom okolí. Údaje o DNA skombinovali s geografickými, archeologickými a historickými informáciami. Hlavným cieľom bolo zrekonštruovať populačnú históriu jamovej kultúry a na tomto základe lepšie lokalizovať v priestore a čase pôvodných používateľov indoeurópskych jazykov.
Zdeněk Urban
