Lesy boli vždy najväčším prírodným bohatstvom Slovenska. Historicky však nešlo o turizmus. Lesy znamenali domy na bývanie, palivo na kúrenie a prinášali obživu tisícom ľudí, ktorí ťažili drevo, aby ho po riekach posielali ďalej do južných častí Uhorského kráľovstva, alebo ho priamo na mieste spracúvali.
Neodmysliteľným zvukom dotvárajúcim scenériu podhorských oblastí bol preto zvuk píly. Píla je vlastne dielňa, kde sa guľatina (čerstvo spílené a odvetvené kmene stromov) reže na ďalšie drevené polotovary. Ešte na začiatku 20. storočia ich u nás fungovalo viac ako sto.
Hlavný materiál stredoveku
Hoci v čase pretrvávajú len kamenné pamiatky, po väčšinu dejín bolo hlavným stavebným materiálom drevo. Nielen priamo na stavbu drevených domov – tvorilo aj kostry a krovy kamenných palácov, pevností a sakrálnych budov.
Pred vynájdením mechanickej píly sa dosky z guľatiny rezali ručne. Kmene rozrezávali najčastejšie dvaja ľudia pomocou tzv. bičovej píly (každý drží jeden koniec listu a ťahajú striedavo obomi smermi). No už v antike sa začali objavovať mechanické píly poháňané vodou – najstarším pohonným systémom na svete. Vodné píly sa začali objavovať takmer súbežne s mlynmi, keďže ide o rovnaký prevod kinetickej energie vody na mechanickú (otáčavú) energiu nástroja, v tomto prípade pílového kotúča.
Do 11. storočia sa už vodou poháňané píly rozšírili v Španielsku a severnej Afrike a v ďalších storočiach po celej Európe. V prvých vodných zariadeniach bola poháňaná len samotná píla a materiál museli nakladať a premiestňovať ručne. Zlepšením bol až pohyblivý vozík, tiež poháňaný vodou, ktorý zabezpečil rovnomerný pohyb kmeňa cez pílový kotúč.
Nápoveď papierní
Na území Slovenska sa v prvej polovici 19. storočia začali jednoduché vodné píly meniť na priemyselné podniky: okrem iného sa pri nich objavovali aj papierne. Práve prítomnosť starých papierní v obciach doteraz tvorí nápoveď: tie totiž využívali nielen blízkosť vodných tokov, ale práve aj píly, ktoré im dodávali surovinu na výrobu celulózy a papiera.
V polovici 19. storočia už pracovali na Slovensku desiatky píl poháňaných vodným kolesom a aj prvé parné píly. Medzi najväčšie z vodných patrila píla na coburgovskom panstve pri Polomke. Prvú pílu s parným pohonom sprevádzkovali v roku 1868 v Bytči a o rok neskôr začala pracovať ďalšia v Hriňovej. Veľké píly pozdĺž Váhu a Hrona dodávali po vode rezivo do mestských centier v Uhorsku vrátane Budapešti. Podnietili aj rozvoj nábytkárstva – mnohé tradičné nábytkárske značky majú pôvod práve v tomto období. Na prelome storočí u nás pracovalo 51 parných a 25 vodných píl. Najväčšie z nich (v Turčeku pri Martine, v Liptovskom Hrádku, Čiernom Balogu a v Poprade) zamestnávali 100 až 200 ľudí.
Ústup malých píl
Povojnová história bola poznačená vyvrcholením produkcie dreva, lenže tá sa už týkala veľkých kombinátov typu Drevoindustrie či Smrečiny. Menšie miestne píly začali definitívne upadať a v súčasnosti pretrvávajú, žiaľ, väčšinou už len vo virtuálnej podobe. Zachovali sa skôr mlyny, pri ktorých píly zvyčajne pracovali, alebo sa niektoré staršie vodné či parné stroje podarilo dostať do zbierok regionálnych múzeí.
Technickou pamiatkou bola pálfiovská papiereň zo 17. storočia na riečke Gidra v obci Píla v okrese Pezinok. Tzv. Hubertova píla na vodný pohon, ktorá pracovala až do roku 1948, existuje už iba v názve obce – na jej mieste bol postavený hostinec. Na opačnej strane Malých Karpát, v obci Sološnica pri Plaveckom hrade na Záhorí, sa zachovala píla po majiteľovi Alexandrovi Nottnom z roku 1880, ktorá súvisela s mlynom z roku 1720 a papierňou z neskoršieho 18. storočia. Mimochodom, obce s názvom Píla sa nachádzajú napríklad aj v okresoch Lučenec či Žarnovica. Ich názvy pripomínajú dejiny krajiny, ktorá žila po stáročia drevom a vďaka drevu.
R
