Zimným spánkom sú medzi laickou verejnosťou známe predovšetkým medvede. Azda ešte zaujímavejšie je to však so zimným spánkom netopierov, ktoré patria z tohto aspektu k špecifickým druhom živočíchov.
Pretože sú to výlučne hmyzožravé stvorenia, museli sa počas fylogenetického vývoja prispôsobiť striedaniu ročných období a nepriaznivé zimné obdobie prespávajú. Kolónie netopierov zimujú zvyčajne spolu, a to najčastejšie v podzemných priestoroch – jaskyniach, opustených banských štôlňach alebo pivniciach.
Počas zimného spánku klesá teplota tela netopierov až na 1 – 2 °C a dôležité fyziologické procesy (frekvencia dýchania a tep srdca) sa znižujú na minimum. Pohľad na zimujúce netopiere nie je vôbec strašidelný, ako to má zafixované väčšina ľudí zo strašidelných rozprávok, skôr naopak – romantický. Po stropoch jaskýň rozvešané netopiere spiace hlbokým spánkom vyzerajú ako skutočné rozprávkové striebristé ozdoby. Zimujúce netopiere, obzvlášť časti okolo ňufáčikov, sú totiž pokryté drobulinkými kvapôčkami vody, ktorá sa na ich podchladených telách vyzrážala. Pri posvietení baterkou na tieto podivuhodné stvorenia zažiaria drobunké kvapôčky vody ako zlatisté perly a visiace netopiere vyzerajú ako naozajstné jaskynné dekorácie…
Život netopierov, podobne ako väčšina toho, čo sa spája s nočným životom, je opradený mnohými poverami a v ľudskej mysli sa často spája s nadvládou zla či temných síl. Netopiere sú pre väčšinu ľudí odpudzujúce zvieratá so strašidelnými lietacími blanami… Nijaká negatívna vlastnosť, ktorú v minulosti týmto cicavcom človek pripisoval, nie je pravdivá. Napríklad historky o tom, že sa nám netopier môže zapliesť do vlasov a len horko-ťažko ho z nich vypletieme, sú vymyslené, pretože netopiere sú vynikajúcimi vzdušnými akrobatmi. Pri prenasledovaní hmyzu sa dokážu vyhýbať jemným vetvičkám stromov, keďže sa orientujú pomocou tzv. echolokácie. Do priestoru okolo seba vysielajú ultrazvukové vlnenie, ktoré pri odraze z priestoru bleskovo vyhodnocujú, a tak sa orientujú. Vrcholom priestorovej orientácie netopiera je schopnosť presne lokalizovať letiacu korisť neustále meniacu smer. Dokonalému radaru týchto cicavcov však napokon neunikne ani cik-cakovito kľučkujúca korisť a skon čí v ich papuľke. Netopiere predstavujú nenahraditeľnú ekologickú skupinu živočíchov v ekosystémoch Zeme. Hmyz, ktorý je aktívny výlučne v noci, je totiž pre vtáky, ktoré lovia prevažne cez deň, neprístupný. A tak netopiere udržujú v únosnej miere nočný hmyz, aby sa v prírode nepremnožil.
Živočíchy s nočnou aktivitou bývali odjakživa opradené rúškom tajomstva. Aj sovy, ktoré sú priam učebnicovým príkladom vtákov s nočným spôsobom života, oddávna vyvolávali rôzne a často i klamlivé predstavy o svojom účinkovaní v prírode. Na Slovensku žije desať druhov sov. Vyskytuje sa tu najväčšia európska sova – výr skalný (Bubo bubo) i najmenšia sova starého kontinentu – kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), ktorý sa veľkosťou ponáša na bucľatého vrabca. Väčšina ľudí si tieto operence dáva do súvislosti naozaj s nocou, čo však nie je celkom pravda. Sovy síce žijú prevažne nočným spôsobom života, ale niektoré druhy sú aktívne i na súmraku a cez deň. Na nočný život majú sovy uspôsobený dobrý zrak, ktorý im umožňuje dobre vidieť aj za pološera, nie však za úplnej tmy. Orientáciu potme za potravou šuchotajúcou niekde v lístí (myši) umožňuje sovám sluchový orgán s neuveriteľnou výkonnosťou. Tieto podivuhodné operené stvorenia majú sluchové otvory umiestnené totiž asymetricky. Pravé ucho je umiestnené vyššie ako ľavé a zachytáva zvukové vnemy prichádzajúce zhora. Ľavý ušný otvor registruje zase zvuky prichádzajúce zdola.
Časový rozdiel medzi zvukovým vnemom zachyteným pravým a ľavým uchom je len 4 milisekundy. Táto časová diferencia stačí, aby sova odlíšila dva zdroje zvuku vzdialené od seba 1,6 stupňa. Pre to je schopná s presnosťou na niekoľko centimetrov lokalizovať korisť v úplnej tme alebo aj pod vrstvou snehu. Väčšina sov sa živí drobnými lesnými hlodavcami, populácie ktorých každým rokom značne kolíšu.
Keď je myšací rok a v lese to len tak šuchoce od myší, mávajú sovy početnejšie potomstvo. Naopak, keď rok drobným lesným hlodavcom nepraje, mávajú skromnejšie potomstvo alebo vôbec nezahniezdia. Rady si však pochutnajú aj na lesných vtákoch. Takmer všetky druhy lesných operencov neznesú sovu vo svojich teritóriách počas dňa. Akonáhle objavia niekde odpočívajúceho kuvika alebo inú sovu, budú do nej dobiedzať dovtedy, pokiaľ sa im nestratí z očí v nejakej bútľavine alebo v hustej chvojine.
Nezainteresovaného návštevníka prírody, ktorý sa v týchto dňoch zdrží vonku až do zotmenia, môže prekvapiť zvláštne vrčanie. Tento nevšedný zvuk spojený s hlasitým zaplesknutím krídlami nad chrbtom patrí nočnému operencovi opradenému mnohými poverami – lelkovi lesnému (Caprimulgus europaeus). Takýmito podivnými zvukovými prejavmi si lelek ohraničuje svoje hniezdne teritórium. V jeho jedálničku dominujú nočné druhy motýľov. Lelek za potravou často prilieta k osvetleným objektom, kam sa sťahujú nočné motýle. Naši predkovia sa v minulosti mylne domnievali, že lelek kravám, ovciam alebo kozám cicia mlieko.
K takémuto nesprávnemu záveru ich viedlo aj to, že tento vták veľký ako kukučka, má neobyčajne široký zobák, ktorým však necicia mlieko, ale lapá do neho v letku hmyz. To, že lelek v noci prilieta za svetlom, spôsobilo, že o ňom koluje ešte jedna povera. Podľa nej vraj dom, okolo ktorého navečer a v noci oblieta lelek, postihne nejaké nešťastie. Samozrejme, nie je to pravda. Lelek lesný je zvláštny aj tým, že ako jediný spomedzi našich operencov si nesadá na strom naprieč konára, ale vždy pozdĺž vetvy. Dokonale tak splýva s konárom, na ktorom počas dňa odpočíva, a tak ho ľahko prehliadne aj bystré oko nejakého dravého vtáka či človeka. Okrem takéhoto ochranného správania (mimikry) má lelek lesný aj ochranné sfarbenie ponášajúce sa na kôru borovice, ktoré ho pred potenciálnymi nepriateľmi (dravé vtáky, kuny, lasice) robí prakticky neviditeľným. Na území Slovenska hniezdi 1 000 – 2 000 párov lelkov lesných.
Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Výskumná stanica ÚEL SAV, Staré Hory
