Keď sa povie Kremnica, väčšina ľudí si predstaví pekné historické banské mestečko so známou mincovňou. Málokto však vie, že pod Kremnicou sa nachádza unikátna technická pamiatka – podzemná vodná elektráreň, ktorá nemá v Európe konkurenciu.
História jedinečnej podzemnej elektrárne v Kremnici siaha hlboko do histórie a spája sa s banskou činnosťou v Kremnických vrchoch. Na prelome 8. a 9. storočia zohrala v tomto príbehu rozhodujúcu úlohu voda. Bola aj pri objavení ložiska drahých kovov, ktoré Kremnicu preslávili. Podľa povesti zastrelil kedysi poľovník v týchto končinách jarabicu a v jej útrobách našiel zrnká zlata. Sledoval ostatné jarabice až k potôčiku, kde sa napájali, a objavil zlatý piesok. Dodnes sa jeden z blízkych kopcov nazýva Jarabica
Unikát svojej doby
Banskú oblasť na Slovensku Metalla venditos nájdeme spomenutú v dobových záznamoch už v období vlády Arpádovcov v roku 1050 a pravdepodobne ide o Kremnicu. Región sa v tom čase veľmi rýchlo rozvíjal. Voda z miestnych potokov Skalka, Piargy a Nová Dolina sa využívala ako zdroj energie, aj ako technologické médium. Čoskoro však už dostupné zdroje nepokrývali neustále sa zvyšujúcu spotrebu a začali sa hľadať nové. Vznikali vodovody (tzv. flúdre), z ktorých najvýznamnejší bol Turčekovský vodovod. Je ojedinelým technickým dielom stredovekého baníckeho majstrovstva na strednom Slovensku, ba aj v Európe. Dal ho vybudovať v 15. storočí gróf Turzo a zabezpečoval potrebné množstvo vody pre celú oblasť. Vodovod dlhý 22 km zachytával prítoky rieky Turiec v Turčekovských horách a privádzal do Kremnice 600 litrov vody za sekundu. Takáto vodná stavba sa stala v tom čase raritou, pretože vodným dielom prirodzene spojila povodie Váhu s povodím Hrona.
Priveľa vody škodí
Intenzívny rozvoj ťažby zlata a striebra súvisiaci s rozširovaním zahraničného obchodu zmenil pomery v kremnickom rudnom baníctve. Voda začala vytvárať aj prekážky. Baníkom síce pomáhala napríklad pri pohonoch mlynov, ale pri veľkom podzemnom hľadaní zlata začala zaplavovať šachty. Znemožňovala podzemnú ťažbu a bránila v hĺbení tunelov. Pre súkromné, mestské a kráľovské bane to bol obrovský problém. Doboví odborníci preto dostali úlohu túto situáciu vyriešiť. Výsledkom ich práce bol návrh odvádzať vodu smerom do Žiaru nad Hronom (vtedy Svätý Kríž nad Hronom). A tak sa v roku 1841 začala raziť Hlavná dedičná štôlňa.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v júnovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
Miroslav Szabó, hlavný energetik, Kremnická banská spoločnosť, s.r.o.
a
Renáta Józsová
Foto Miroslav Szabó, sulinet.hu
