Vedomosti, ktoré fyzika prináša, nás obdarúvajú mocou a zároveň nútia do pokory. Kvantový fyzik objasňuje základné objavy fyziky a umožňuje nám pochopiť, čo táto nesmierne dôležitá veda hovorí o vesmíre a podstate reality.
Hoci príbehy vždy budú tvoriť dôležitú súčasť ľudskej kultúry dokonca aj vo vede (naše životy by bez nich boli oveľa chudobnejšie), moderná veda mnohé staré mýty, povery a presvedčenia, ktoré ich sprevádzali, nahradila. Skvelým príkladom, ako sme demystifikovali prístup k chápaniu sveta, sú mýty o stvorení. Od začiatku dejín ľudstvo vymýšľalo príbehy o pôvode sveta a o božstvách, ktoré hrali úlohu pri jeho stvorení (od sumerského boha Ana, boha nebies, cez grécke mýty o Gaii vytvorenej z Chaosu až po mýty z knihy Genezis abrahámskych náboženstiev) a mnohé spoločnosti na celom svete ich naďalej považujú za doslovné pravdy. Laikom sa môže zdať, že moderné kozmologické teórie o vzniku vesmíru nie sú o nič lepšie ako náboženské mýty, ktoré nahrádzajú. Keď sa pozriete na niektoré špekulatívnejšie predstavy v modernej teoretickej fyzike, asi budete súhlasiť, že tí, na ktorých dolieha tento pocit, majú pravdu. Vďaka racionálnej analýze a dôkladnému pozorovaniu – náročnému procesu testovania a hromadenia vedeckých dôkazov, nie prijímania príbehov a vysvetlení v slepej viere – v súčasnosti môžeme s vysokým stupňom istoty tvrdiť, že o vesmíre už vieme veľa. Okrem toho môžeme sebavedome povedať, že akékoľvek zvyšné záhady netreba pripisovať nadprirodzenu. Sú to javy, ktoré ešte musíme pochopiť a ktoré azda jedného dňa naozaj objasníme vďaka rozumu, racionálnemu bádaniu a, áno, aj vďaka fyzike.
Na rozdiel od toho, čo tvrdia niektorí ľudia, vedecká metóda nie je iba nový spôsob nazerania na svet ani ďalšia kultúrna ideológia či systém presvedčení. Predstavuje spôsob, akým sa učíme o prírode. Robíme to metódou pokusu a omylu, experimentujeme a pozorujeme, sme pripravení na to, že predstavy, ktoré sa ukážu nesprávne či neúplné, nahradíme lepšími. Vidíme vzory v prírode a vnímame krásy v matematických rovniciach, ktoré ich opisujú. Ustavične prehlbujeme svoje pochopenie a približujeme sa k pravde o tom, aký svet naozaj je.
Nemožno poprieť, že vedci mávajú rovnaké sny a predsudky ako iní ľudia a zastávajú názory, ktoré sú nie vždy objektívne. To, čo jedna skupina vedcov nazýva konsenzus, ostatní vnímajú ako dogmu. To, čo jedna generácia považuje za potvrdený fakt, nasledujúca odhalí ako naivné nepochopenie. Rovnako ako v náboženstve, politike či v športe, aj vo vede vždy zúrili hádky.
Často hrozí, že kým vedecký problém zostáva nevyriešený alebo aspoň otvorený odôvodneným pochybnostiam, z postojov, ktoré zaujíma každá strana sporu, sa môžu stať hlboko zakorenené ideológie. Každý názor môže byť jemne odlišný a zložitý a jeho zástancovia môžu byť neochvejní, ako by boli pri akejkoľvek inej ideologickej diskusii. Tak ako pri postojoch spoločnosti k náboženstvu, politike, ku kultúre, k rasám či k rodu aj v súvislosti s vedou niekedy potrebujeme príchod novej generácie, aby zo seba striasla okovy minulosti a posunula debatu dopredu.
Veda sa od iných disciplín líši jedným významným rozdielom. Jediné dôkladné pozorovanie či výsledok pokusu môžu spôsobiť, že všeobecne rozšírený vedecký názor alebo dlhodobá teória zastará a nahradí ju nový svetonázor. To znamená, že teóriám a vysvetleniam prírodných javov, ktoré obstáli v skúške časom, dôverujeme najviac. Práve v súvislosti s nimi cítime najväčšie sebavedomie. Zem obieha okolo Slnka, nie naopak, vesmír sa rozpína, nie je statický, rýchlosť svetla vo vákuu je rovnaká bez ohľadu na to, ako rýchlo sa pohybuje merač, a tak ďalej. Keď ktosi urobí nový a dôležitý vedecký objav, ktorý zmení spôsob, akým nazeráme na svet, nie všetci vedci sa s ním okamžite stotožnia. To je však ich problém.
Vedecký pokrok je nezadržateľný, čo je mimochodom vždy dobré, lebo poznanie a vzdelanie sú zakaždým lepšie ako nevedomosť. Na začiatku nevieme nič, no pátrame po poznatkoch. Hoci sa počas tohto procesu sporíme, to, čo zistíme, nemôžeme ignorovať. Ak je reč o vedeckom chápaní podstaty sveta, predstava, že neznalosť je požehnanie, je nezmysel. Ako raz povedal spisovateľ sci-fi románov Douglas Adams (1952 – 2001): Kedykoľvek by som úžas z nevedomosti vymenil radšej za úžas z pochopenia.
Čo nevieme
Pravda je aj to, že ustavične zisťujeme, o koľko viac je toho, čo ešte nevieme. Čoraz väčšie pochopenie vedie k čoraz naliehavejšiemu uvedomeniu si našej nevzdelanosti. Ako ešte vysvetlím, v istých smeroch to zodpovedá situácii, v ktorej sa v súčasnosti ocitá fyzika. Práve prežívame historický okamih, v ktorom mnohí fyzici vidia ak nie krízu v odbore, tak aspoň hromadenie pary. Zdá sa, že čosi musí povoliť.
Pred niekoľkými desaťročiami si význační fyzici ako Stephen William Hawking (1942 – 2018) položili otázku: Je v dohľade koniec teoretickej fyziky? Lebo za rohom sa potenciálne skrývala teória všetkého. Tvrdili, že stačí doladiť detaily. Žiaľ, mýlili sa, navyše nie po prvý raz. Fyzici vyjadrili podobné pocity aj koncom 19. storočia. Potom nastala explózia nových objavov (elektrónu, rádioaktivity, röntgenového žiarenia), ktoré v tom čase známa fyzika nedokázala vysvetliť. Tak sa zrodila moderná fyzika.
Kniha vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve IKAR.
Súťažná otázka
Ak nám do 31. decembra 2022 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čo je cieľom hypotetickej teórie všetkého?
zaradíme vás do žrebovania o knihu Jima Al-Khaliliho: Svet podľa fyziky z vydavateľstva IKAR.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
