Hoci majáky sú zdanlivo na ústupe a slúžia už iba ako romantické atrakcie pre turistov, výstražné a orientačné svetlá na pobreží do histórie ešte nepatria. Vizuálna orientácia aj v časoch modernej techniky predstavuje bezpečný spôsob, ako v nečase nenaraziť na útes a trafiť do prístavu.
Naozaj ešte vždy potrebujeme majáky aj v časoch, keď sú už takmer všetky lode vybavené GPS? opýtal sa pred časom škótsky denník The Herald. Noviny si odpovedali protiotázkou, ktorú položil jeden z predstaviteľov Severnej rady majákov, organizácie, ktorá sa od roku 1786 stará o bezpečnú plavbu v severných vodách Veľkej Británie: A vy by ste jazdili autom v noci bez svetiel iba preto, lebo máte satelitnú navigáciu?
Div sveta
Prvým majákom, ktorý vošiel do histórie pod týmto označením, bola monumentálna stavba na ostrove Faros pri pobreží egyptskej Alexandrie. Maják bol postavený v roku 280 pred n. l. a takmer hneď po dokončení ho vyhlásili za jeden zo siedmich divov sveta. Nečudo. Veža postavená z masívnych blokov žuly a vápenca sa týčila do výšky 120 až 140 m a obrovská vatra na jej vrchole vyrábala svetlo, ktoré bolo podľa svedectiev vidno do vzdialenosti až 56 km. Alexandrijský maják (ktorý pod názvom Faros vošiel do mnohých jazykov ako všeobecné označenie pre maják) bol až do polovice 12. storočia najvyššou vežou na svete. Počas svojej existencie jeho mohutná stavba odolala viacerým zemetraseniam, až sa napokon predsa len rozpadla a v 15. storočí bol materiál z jej zvyškov použitý na stavbu pevnosti na ostrove.
Svoje miesto medzi divmi sveta si Alexandrijský maják zaslúži aj dávno po svojom zániku – naďalej zostáva najvyšším majákom, aký bol kedy na Zemi postavený. Prvým na svete však určite nebol. Námorníci sa pri plavbách pozdĺž pobrežia riadili dávno predtým podľa ohňov zapálených na vrcholoch kopcov. Keďže vyššia poloha ohňa zväčšuje jeho viditeľnosť, najprv sa rozšírili stavby jednoduchých plošín, ktoré neskôr vystriedali veže. Zvyšky 10 až 12 metrov vysokej štvorcovej veže s rampou, ktorá mohla slúžiť na navádzanie lodí do prístavu na pobreží súčasnej Indie, archeológovia datovali do doby 2 000 rokov pred n. l.
Okrem murovaných plošín alebo drevených stavieb sa používali napríklad aj kovové koše, ktoré sa zapaľovali a umiestňovali do výšky na mysoch v rôznych častiach Európy až hlboko do obdobia stredoveku. Najčastejším palivom bolo drevo, neskôr uhlie.
Kameň a železo
Prvé kamenné veže modernej éry sa stavali jednoduchým kladením kameňov na seba a ich spájaním pomocou malty. Keďže však múry neobsahovali žiadne ďalšie podpery, ako sú napríklad výstužné tyče, museli sa pri stúpaní zužovať, aby základňa udržala rastúcu hmotnosť a zabránila tak nestabilite veže. Preto čím vyššie chceli postaviť svetlo, tým hrubšia musela byť veža v základni. Potreba stavať čo najvyššie majáky bola predovšetkým na pobrežiach s rovinatým charakterom, kde si stavitelia nemohli pomôcť prirodzenými vyvýšeninami. Výška takýchto majákov však zvyčajne nepresahovala 25 metrov. Až opracované brúsené kamene umožňovali rovnomernejšie rozloženie hmotnosti stavby, ktorá mohla byť vďaka tomu pevnejšia a vyššia.
V 18. – 19. storočí sa začali objavovať železné konštrukcie. Jedna z prvých takýchto stavieb v Minots Ledge v americkom štáte Massachusetts vydržala iba asi rok, kým ju skolila búrka – nohy držali bezpečne na rímse, do ktorej boli zapustené, ale zlomili sa. Druhú verziu Minots Ledge dokončili v roku 1860, pričom veľká časť jej základov bola už pod vodou. Žulové bloky boli vertikálne spojené skrutkami. Prvých 12 metrov veže bolo z masívneho kameňa, celá mala výšku 30 metrov, no aj tak ju najmenej dvakrát prevalila vlna.
