Určitý odpor k farbám sa so západnou kultúrou ťahá ako očko na pančuche. Mnohí klasickí autori boli k tejto téme ľahostajní. Farba ich rozptyľovala od skutočných krás umenia, od línie a formy. Vnímali ju ako niečo pôžitkárske a neskôr dokonca hriešne, ako znak pretvárky a nečestnosti. Azda najotvorenejšie tieto postoje vyjadril americký spisovateľ Herman Melville v 19. storočí, keď napísal, že farby sú len rafinované podvody, ktoré v skutočnosti nie sú späté s látkami, ale ich len pokrývajú zvonku, takže celá zbožšťovaná príroda maľuje obrazy ako pobehlica. Lenže tieto argumenty sú veľmi staré. Napríklad protestanti vyjadrili svoju intelektuálnu jednoduchosť, prísnosť a pokoru prostredníctvom palety, ktorej dominovali čierna a biela. Žiarivé farby ako červená, oranžová, žltá a modrá odstránili nielen zo stien kostolov, ale aj zo svojich šatníkov. Pobožný Henry Ford sa dlhé roky zaryto odmietal podvoliť požiadavke zákazníkov a nechcel vyrábať autá inej farby než čiernej. V umení sa zápas o to, či má väčší význam disegno (kresba) alebo colore (farba) viedol od renesancie, a hoci je menej hlasný, trvá dodnes. Kresba predstavovala čistotu a rozum, farba nevkusnosť a zženštenosť. Architekt Le Corbusier s kolegom v ostrej eseji z roku 1920 veľavravne nazvanej Le Purisme (Purizmus) napísal: Pri skutočných a trvácnych plastikách je na prvom mieste forma a všetko ostatné by sa jej malo podriadiť… [Cézanne] prijal bez hlbšieho preskúmania atraktívnu ponuku obchodníka s farbami v období, keď ľudí pobláznila chémia farieb, veda, ktorá nemá na skvelú maľbu nijaký vplyv. Prenechajme túto zmyslovú radosť z farby v tube farbiarom oblečenia.
Dokonca aj takí, čo uznali, že farby majú svoju hodnotu, určovali ich relatívnu dôležitosť na základe ich pomenovania alebo usporiadania. Starovekí Gréci videli farby ako súvislý rad, ktorý prechádza od bielej k čiernej. Žltá bola trochu tmavšia než biela a modrá zase trochu svetlejšia než čierna. Červená a zelená stáli v strede. Aj stredovekí spisovatelia sa stotožňovali s usporiadaním od svetlej k tmavej. Až v 17. storočí sa objavila myšlienka, že červená, žltá a modrá sú primárne farby a zelená, oranžová a fialová sekundárne. Najrevolučnejší však bol Newton so svojím spektrom. O tejto teórii napísal v roku 1704 v knihe Opticks (Optika). Kniha mala obrovský vplyv. Biela a čierna sa odrazu nebrali ako farby, spektrum už neprechádzalo od svetlej k tmavej. Newtonovo koleso farieb prinieslo poriadok do vzťahu medzi doplnkovými farbami. Boli to farebné páry, napríklad zelená a červená, modrá a oranžová, ktoré pri sebe výrazne rezonujú.
Ukázalo sa, že teória o doplnkových farbách mala zásadný vplyv na neskorší vývoj umenia. Umelci, napríklad Vincent van Gogh či Edvard Munch, tieto farby používali, aby svojim maľbám dodali štruktúru a aby pôsobili dramaticky. Farby postupne nadobúdali čoraz väčší význam a kultúrnu hodnotu, preto sa objavili snahy obmedziť ich používanie. Najznámejším prejavom týchto snáh boli zákony, ktoré obmedzovali prehnané osobné výdavky na luxusný alebo extravagantný tovar. Prijímali sa v starovekom Grécku a Ríme, príklady nájdeme aj v starovekej Číne a Japonsku, ale naplno sa využívali v Európe od polovice 12. storočia. Až s príchodom modernej doby strácali účinnosť. Takéto zákony sa mohli týkať hocičoho od stravy po oblečenie či zariadenie a ich cieľom bolo zvýrazniť hranice medzi ľuďmi a jasne rozdeliť spoločnosť do jednotlivých vrstiev. Inými slovami, roľníci by mali jesť a obliekať sa ako roľníci, remeselníci by mali jesť a obliekať sa ako remeselníci a tak ďalej. Farba bola v tomto sociálnom jazyku významným ukazovateľom. Tlmené zemité farby, napríklad hrdzavá, sa stali typickými pre tých najúbohejších roľníkov na vidieku, na druhej strane žiarivé a sýte farby, povedzme šarlátová, predstavovali výsadu vybranej úzkej skupiny ľudí.
Farebný jazyk
To, že v literatúre starovekých Grékov v súvislosti s farbami niečo nie je v poriadku, si ako prvý všimol britský politik William Ewart Gladstone. Bol priaznivcom básnika Homéra a keď v roku 1858 pripravoval vyčerpávajúcu rozpravu o svojom hrdinovi, natrafil na určité halucinogénne podivnosti. Čelo môže byť rozhodne čierne aj metaforicky, keď sa človek hnevá, ale je med naozaj zelený? Má more vínovočervenú farbu, a čo je ešte bizarnejšie, je takej farby, ako sú voly? Sú ovce fialové? Rozhodol sa, že preskúma celé dielo tohto gréckeho autora a vyhľadá všetky zmienky o farbách. Ukázalo sa, že najčastejšie, približne 170 ráz, sa v textoch spomína melas, teda čierna, bielu farbu zmienil autor asi 100 ráz. Potom nasleduje erythros, čiže červená, pri ktorej však možno pozorovať prudký pokles, keďže sa spomína len 13 ráz. Žltá, zelená a fialová sa v texte objavili menej než desať ráz. Modrá farba sa neobjavuje ani raz. Podľa Gladstona to malo jediné možné vysvetlenie, a to, že Gréci boli v podstate farboslepí. Alebo, ako uviedol on sám, citlivejšie vnímali štýl a formu svetla a jeho opak…temnotu než samotné farby.
Schopnosť vidieť farebne sa však u ľudí vyvinula o niekoľko tisícročí skôr, takže z toho nemožno viniť farbosleposť. Takým zvláštnym a neznámym spôsobom navyše nehovorili o farbách len starovekí Gréci. O desať rokov neskôr začal nemecký filozof a filológ Lazarus Geiger skúmať iné staroveké jazyky. Podrobne študoval Korán a Bibliu v hebrejčine, venoval sa aj starovekým čínskym príbehom a islandským ságam. Vo všetkých textoch boli farby popletené a, ako postrehol v často citovanej časti védskych hymnov, aj vynechané.
Kniha vyšla v roku 2024 vo vydavateľstve IKAR.
Súťažná otázka
Ak nám do 31. mája 2024 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Ako vzniká dúha a ktoré farby ju tvoria (počnúc vonkajšou stranou)?
zaradíme vás do žrebovania o knihu Kassie St. Clair: Tajný život farieb z vydavateľstva Ikar.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 841 04 Bratislava 4.
