Tuleň bajkalský (Phoca sibirica), v miestnom jazyku nerpa, je jediný sladkovodný druh tuleňa žijúci v najkrajšom jazere sveta. Od oceánu ho izolujú tisícky kilometrov súše. Evenkovia ho lovili už pred 4 500 rokmi.
Pod záštitou Unesca sme viedli projekt pozorovania i ochrany viac ako desať rokov a väčšina z údajov v tomto článku pochádza z našich výskumov.
Bajkalský endemit
Tulene sú výlučne morské živočíchy, ale morské druhy tuleňov žijú aj v dvoch sladkovodných jazerách – ruskom Ladožskom jazere a vo fínskom jazere Saimaa. Jediným pravým sladkovodným druhom je dozaista najzáhadnejší zo všetkých tuleňov, tuleň bajkalský, prezývaný nerpa. Je vrcholom potravového reťazca v najhlbšom (1 637 m) a najstaršom jazere sveta. To existuje už vyše 20 miliónov rokov nad systémom najväčších kontinentálnych zlomov Zeme. V jazere sa vyskytuje 2 630 rôznych druhov rastlín a živočíchov, pričom 80 % z nich sú zriedkavé endemity, a teda nežijú nikde inde na svete. Práve tuleň bajkalský spolu s hlbokovodnou (v jazere!) živorodou rybou golomjankou sú tie najznámejšie. Populácia bajkalského tuleňa je rozdelená na subpopulácie, ktoré sa nemiešajú a pohybuje sa okolo 40 až 70 tisíc jedincov. Toto môže byť výsledkom oddelenej histórie dvoch Bajkalských kotlín, jazera rozdeleného na dva bazény. Rozdelenie Bajkalu má za následok prítomnosť mnohých sesterských druhov rýb a iných živočíchov v jazere. Vzhľadom na tektonické zlomy a časté zemetrasenia v tejto oblasti sa stal tuleň citlivým a reaguje na ne. Ako ich zaznamenáva, zatiaľ nevieme, ale predpokladáme, že môže počuť ultrazvuk vznikajúci počas pohybov zemskej kôry. Počas silných záchvevov sú tulene veľmi nepokojné, no i po čas tých slabých už opúšťajú ležovisko. Podobne ako veľryby, vlci a šimpanzy, aj nerpu dokážu očariť prejavy prírody a vie obdivovať jej krásu.
Bez skafandra do hlbín
Bajkalský tuleň je pozoruhodný svojou dlhovekosťou (až 56 rokov). S priemernou hmotnosťou okolo 75 kilogramov (maximálnu sme zaznamenali do 130 kg) a dĺžkou 110 cm je jedným z najmenších tuleňov. Samce sú len o niečo väčšie ako samice. Obe pohlavia majú sivú, čiernu alebo vzácne hnedú srsť. Zriedkavo vidno aj bodkované jedince. Je typickým konzumentom rýb, kŕmi sa približne 29 druhmi, pravdaže i golomjankou. Veľkú časť jeho jedálneho lístka tvoria kôrovce. Ryby vie loviť hoci v úplnej tem note a dokáže sa potopiť až do hĺbky 300 m. Tuleň nemá na lebke žiadne špeciálne adaptácie na ponor. Jeho lebka je naopak mi mo riadne krehká a dá sa prelomiť aj jemným úderom päste. Ponor znáša kombináciou faktorov zabezpečujúcich prísun kyslíka ku tkanivám (vyšší obsah v tuku, tolerancia odkysličenia v krvi, nižší pulz, viac hemoglobínu a myoglobínu). Ak sa bojí alebo potrebuje uniknúť pred nebezpečenstvom, dokáže vydržať pod hladinou až 70 minúť. Je to snáď jediné zviera, ktoré sa vie pozerať dozadu nie otočením hlavy, ale priamo ponad ňu, zo záklonu. Títo vynikajúci plavci vyliezajú na vysoké kamene trčiace z vody a snažia sa získať najlepšie miesta. Ak ne uspejú, s ohromným šplechotom padajú do vody. Pri takomto páde sa splašia aj všetci ostatní a skúsený jedinec potom pokojne vylezie na vyhliadnuté miesto, teraz už nerušený konkurenciou.
Izbietka pod závejom
Voda v jazere Bajkal je mimoriadne chudobná na minerály a jej priehľadnosť je až 65 metrov. (Preto v Bajkale môžu žiť prirastené riasy dokonca v hĺbke 80 m; v mori nájdeme obyčajne podobné riasy na hranici 20 metrov.) Keď táto voda zamrzne, vznikne ľad priezračnejší ako sklo, obrusovaný prudkými vetrami do neuveriteľných tvarov. Vnútri ľadu, pod snehovými závejmi, sa vo februári až apríli po jedenásťmesačnej brezivosti rodia mláďatá tuleňa bajkalského. Veľkosťou aj hmotnosťou pripomínajú novorodenca, niekedy prídu na svet aj dve. Bajkalský tuleň má spomedzi všetkých tuleňov najväčšiu tendenciu rodiť dvojičky, je to dôsledok nadmerného lovu v minulosti. Stavba brlohu vnútri ľadu je mimoriadne pozoruhodná. Kým jazero úplne zamrzne, samička udržiava hustú sieť dýchacích otvorov. Brlohom sa stane ten otvor, ktorý pokryje najhrubšia vrstva nafúkaného snehu. Tam vytvorí samička a neskôr mláďa otvor v ľade a snehu, ktorý môže byť dlhý hoci osem metrov. V brlohu, aj na stovky metrov okolo neho, musí byť po celú zimu zabezpečený kontakt so vzduchom. Pri hrúbke ľadu do dvoch metrov a teplote vzduchu do -40° C to nie je ľahká úloha. Teplota v brlohu však málokedy klesne pod -5° C. Mláďa chráni novorodenecká srsť – lanugo a neskôr aj tuk, najlepší tepelný izolátor v celej živočíšnej ríši. Srsť mláďat je hodvábna a biela. Po prvom mesiaci ju prvýkrát mení za tmavšiu. Mliekom sa kŕmi tri mesiace, teda dlhšie ako iné tulene. Pokiaľ sú mladé pod ochranou matky, učia sa plávať a hrať s vodou i ľadom, ale aj loviť ryby a kôrovce. Mláďa dospeje po približne 5 až 9 rokoch. Nevytvára háremy, ako to robia niektoré iné tulene. Výmena srsti a zmena celkového správania tuleňov závisí od zmien vo vodnoklimatickom cykle jazera viažúcich sa na 10- až 11- ročné cykly zmien sl nečnej aktivity.
Na mäso a kožušinu
Až donedávna každoročne padlo za obeť 17 000 tuleňov kvôli lacnej kožušine a nekvalitnému mäsu. Jedným z najväčších úspechov ochrany bolo zníženie oficiálnych kvót odstrelu takmer na polovicu. Stovky novonarodených tuleňov sa ročne zachráni po zákaze lovu mláďat a pytliactvo je aspoň z časti potlačené. Jediné stále ležovisko je síce pod permanentnou ochranou, ale napriek povoleniu na lov iba 3 500 jedincov zabijú lovci ročne aj tak viac ako 5 000 tuleňov, a to, samozrejme, mení vekovú štruktúru populácie. Jej zdravotnému stavu neprospievajú ani chemikálie vypúšťané do jazera najmä papierensko-celulózovým priemyslom. Priame vyhubenie zatiaľ bajkalskému tuleňovi nehrozí a voda v Bajkale je stále dosť čistá, aby ju mohol piť aj citlivý človek. Zachrániť však tento zázrak prírody pre ďalšie generácie bude vyžadovať nesmierne úsilie.
Dr. Peter Vršanský
Geologický ústav SAV
