Kĺzanie sa po ľade patrí k činnostiam, ktoré netreba špeciálne predstavovať. Na povrchu s takmer nulovým trením sa kĺže každý či chce, alebo nechce. Na to, aby sa človek kĺzal cielene a efektívne, je však najlepšie postaviť sa na nože.
Z prostého prekonávania zamrznutých vodných plôch sa tak korčuľovanie vyvinulo na zábavu a neskôr dva osobitné športy. Krasokorčuľovanie, pri ktorom športovci vykonávajú rôzne otočky a skoky, a rýchlokorčuľovanie, pri ktorom ide o rýchlosť. Jeden z najpopulárnejších kolektívnych športov na svete, hokej, sa tiež odohráva na korčuliach, jeho podstatou je však niečo iné.
Z kostí na čepele
História korčuľovania siaha do škandinávskej prehistórie. Neprekvapí, že podľa niektorých výskumov najstaršie dôkazy korčuľovania pochádzajú z Fínska. Pre obyvateľov krajiny tisícich jazier muselo byť dôležité prekonávať v zime zamrznuté vodné plochy čo najrýchlejšie s čo najmenšou spotrebou energie. Prvé korčule sa vyrábali z kostí losov, volov, sobov a iných zvierat.
Kovové nože sa objavili až oveľa neskôr. V 14. storočí boli kostené čepele nahradené voskovanými drevenými a koncom 16. storočia uzreli svetlo sveta prvé železné čepele, ktorých výroba bola jednoduchšia a lacnejšia. Kovové nože korčule s naostrenými hranami bývali však až do polovice 19. storočia pripevnené k drevenej základni a tá bola pripevnená k nohe pomocou povrázkov alebo kožených remienkov. Až v roku 1850 Edward W. Bushnell z americkej Filadelfie nahradil nešikovnú drevenú platformu celooceľovou korčuľou, čím vlastne vytvoril modernú korčuľu. Nože boli ľahké a pevné a nevyžadovali časté ostrenie ako železné korčule. Táto inovácia dala podnet na vznik korčuľovania ako súťažného športu.
Krátke, dlhé, zahnuté
Základné typy použitia korčúľ predurčili aj ich dizajn. Na prelome 19. a 20. storočia začali byť na špičky nožov korčúľ na krasokorčuľovanie pridávané pílovité zuby, ktoré umožňujú lepšie sa odrážať pri skokoch. Moderné topánky určené na krasokorčuľovanie mávajú spevnený členok a široký jazyk na kontrolu a flexibilitu. Čepeľ býva hrubá asi 4 mm. Má dutý hrebeň, ktorý zvýrazňuje jej dve hrany. Vďaka ľahkej čepeli sa korčuliar dokáže rýchlo otáčať na ľade. Nôž býva približne rovnako dlhý ako topánka, ku ktorej je pripevnený. Tanečníci na ľade majú korčule pripevnené na voľnejšej topánke, ktorá im umožňuje rýchle pohyby nôh.
Korčule na rýchlokorčuľovanie majú nízko vykrojené topánky, ktoré umožňujú voľnejší pohyb členku. Nože týchto korčúľ bývajú oveľa dlhšie ako topánky – mužské korčule mávajú 42 až 46 cm dlhé nože – a majú hrúbku iba 1 mm. Hokejistické korčule mávajú tvrdé topánky a krátke čepele, ktoré sú na koncoch zahnuté, aby športovcovi umožňovali rýchle obraty.
Newton na ľade
Rýchlokorčuľovanie patrí k najrýchlejším zimným športom. Korčuliari dosahujú počas pretekov nezriedka rýchlosť viac ako 50 km/h. Aj tento šport využíva tri Newtonove pohybové zákony. Podľa prvého má teleso v pokoji tendenciu zostať v pokoji, zatiaľ čo teleso v pohybe má tendenciu zostať v pohybe. Podľa druhého Newtonovho zákona teleso zrýchľuje v dôsledku sily, ktorá naň pôsobí. Ak chce teda korčuliar ísť čo najrýchlejšie, musí vyvinúť čo najväčšiu silu úmernú hmotnosti svojho tela. Podľa tretieho zákona na každú akciu existuje rovnaká a opačná reakcia. Korčuliar teda musí pri pohybe tlačiť na ľad, aby ľad tlačil na neho – čím silnejšie tlačí, tým viac sa bude zrýchľovať.
Ako však tlačiť na ľad pri veľmi nízkom trení medzi hranou noža a povrchom? Korčuliar sa poháňa dopredu tým, že sa odráža od ľadu silou kolmou na nôž korčule. Keď odstrčí zadnú nohu, pôsobí ľad na korčuľu opačnou kolmou silou. Zložka sily, ktorá smeruje dopredu, tlačí korčuliara dopredu. Jeho druhá korčuľa je zatiaľ zdvihnutá, alebo sa kĺže po ľade. Potom prejde na druhú nohu a tou sa odtláča od ľadu. Aby sa odrazil väčšou silou, zväčší uhol, ktorý zviera korčuľa so smerom pohybu, čím sa opäť zvýši zložka sily v smere pohybu.
R, foto Pixabay
