Kamzík vrchovský tatranský je symbolom našich a poľských veľhôr. Toto jedinečné zviera nenájdeme nikde inde na svete. Je totiž endemitom a reliktom dávnych ľadových dôb a prirodzene žije len na území slovenských a poľských Tatier.
Podľa súčasného taxonomického hodnotenia sa celosvetovo uznávajú dva druhy kamzíkov, a to kamzík stredozemný (Rupicapra pyrenaica), ktorý žije v juhozápadnej Európe, a kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) zo strednej a východnej Európy.
Rozvetvená rodina
Kamzík stredozemný zahŕňa populácie z juhozápadnej Európy s tromi poddruhmi: kamzík pyrenejský pyrenejský, abruzzský a kantaberský. Kamzík vrchovský sa vyskytuje v hornatých častiach strednej a severovýchodnej Európy a v Malej Ázii. Má sedem poddruhov: kamzík vrchovský turecký, balkánsky, rumunský, kartuziánsky, kaukazský, alpský a tatranský. Náš poddruh kamzíka (Rupicapra rupicapra tatrica) sa od svojich predkov odtrhol zrejme počas posledného európskeho zaľadnenia a vyvinul sa vo Vysokých Tatrách. Ako samostatný poddruh ho opísal v roku 1971 Ing. Milič Blahout, CSc., významný tatranský zoológ. Predtým tieto kamzíky neboli taxonomicky zaradené, hoci ich viacerí systematici zaoberajúci sa kamzíkmi poznali. Rozdiely vymedzujúce kamzíka vrchovského tatranského od príbuzných poddruhov spočívajú najmä v telesných rozmeroch, hmotnosti, odlišnostiach v rozmeroch lebky, v tvorbe fontanely a v rozdielnom zafarbení letnej srsti, ktoré je väčšmi žlto až červenohnedé než pri alpských a karpatských populáciách.
Špeciálne prispôsobenie
Kamzík vrchovský obýva alpínske až subalpínske lúky a strmé skalné terény nad hranicou lesa. Na podmienky takéhoto prostredia je veľmi dobre prispôsobený, a to nielen anatomickou stavbou tela, ale aj správaním. Pri lepšej orientácii a pohybe v tomto náročnom teréne mu pomáhajú očnice vysunuté do strán, robustnejšie kosti, predĺžené zadné končatiny a špeciálne prispôsobené ratice. Stred ratice pokrýva vypuklý vankúšik elastickej rohoviny s vynikajúcou priľnavosťou, zatiaľ čo okraje tvorí tvrdá rohovina vytvárajúca ostrú hranu. Kamzík je tak výborne prispôsobený na pohyb po strmých horských terénoch a nerobí mu problém bežať aj po takmer kolmých stenách skál. Dokonale prispôsobený je aj na drsné horské prostredie. Osrstenie jeho tela zabezpečuje vynikajúcu izoláciu pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Letná srsť je krátka, hrdzavohnedej farby s tmavým chrbtovým pozdĺžnym pásom. Zimná je dlhá, čiernohnedá, s dlhými, až dvadsaťcentimetrovými chlpmi na chrbte, ktoré kamzík dokáže naježiť. Jej dokonalosť potvrdzuje aj skutočnosť, že pri snežení majú kamzíky často na chrbte vrstvu neroztopeného snehu, pričom len niekoľko centimetrov pod touto izolačnou vrstvou dosahujú teplotu tela 40 °C. Na náročné vysokohorské podmienky (ťažký až extrémny terén, vzduch s nižším obsahom kyslíka) sa kamzík adaptoval aj zväčšením srdcového svalu. Z dôvodu teplotnej regulácie kamzíky pravidelne menia stanovištia, napríklad vyhľadávajú tieň alebo miesta s najdlhším slnečným svitom, za fujavíc a mrazov sa ukrývajú pod skalnými prevismi či v plytkých jaskyniach, ochladzujú sa vo vlhkej pôde, v snehu alebo v prúdiacom vzduchu a podobne.
Zo života kamzíka
S kamzíkmi sa v našej prírode stretneme vo vysokých horských polohách, od výšky 1 700 m nad morom. Pôvodné populácie poddruhu tatrica žijú len na slovenskej a poľskej strane Tatier, no stretneme sa s ním aj v Nízkych Tatrách, kde bol z dôvodu posilnenia vysokotatranských populácií úspešne vysadený v 20. storočí. Kamzíky môžeme vidieť aj v Slovenskom raji a vo Veľkej Fatre. V minulosti tam bol introdukovaný nominátny poddruh alpského kamzíka, ktorý na tomto území žije nad hornou hranicou lesa v malých populáciách. Kamzíky žijú v čriedach, len staré samce sú samotárske. Uprednostňujú najmä trávnaté svahy s roztrúsenými skalnými partiami, ale potrebujú aj strmé skalné terény ako ochranu pred nebezpečenstvom. Aktívne sú najmä počas dňa. Spoliehajú sa na svoj vynikajúci zrak a v čase nebezpečenstva sa ozývajú charakteristickým hvízdaním. Vyskytujú sa predovšetkým v oblastiach s vápencovým a dolomitovým podložím, ktoré poskytuje optimálne podmienky na bohatý rast a rozvoj rôznych druhov rastlín. Vo vegetačnom období sa kamzíky intenzívne pasú a využívajú možnosť výberu najchutnejších druhov jednotlivých častí rastlín. V zimnom období sa živia zvyškami tráv, vetvičkami krov a stromov, lišajníkmi a v čase nedostatku potravy aj ihličím a kôrou stromov. Lesným porastom sa kamzík vyhýba pre ich neprehľadnosť a zdržiava sa v nich iba veľmi výnimočne v zimnom období pri nepriaznivom počasí alebo vysokej snehovej pokrývke.
Rýchle súboje
Najzaujímavejším obdobím života kamzíka je ruja. Prebieha v novembri a v decembri. V tomto období sa staré kamzíky pridávajú k čriedam a zvádzajú medzi sebou súboje. Svoje teritóriá si značkujú pižmovým sekrétom pachových žliaz, ktoré majú umiestnené na báze rohov. Nazývajú sa tiež figy, pretože svojím tvarom ich pripomínajú. Samce počas ruje podávajú až neuveriteľné fyzické výkony. Rýchlo a vytrvalo sa naháňajú na veľké vzdialenosti a navzájom sa sledujú, pričom hlboko mékajú. Capy o samice často bojujú. Počas súboja sa oháňajú a pretláčajú rožkami, útočia nimi zospodu a súperovi tak môžu niekedy spôsobiť aj poranenie brucha alebo krku. V období ruje neprijímajú žiadnu potravu, a preto rýchlo chudnú. Mláďatá kamzíkov sa rodia v jarných mesiacoch, najčastejšie koncom mája a začiatkom júna. Dve hodiny po narodení sú už schopné nasledovať svoju matku. Dožívajú sa 15 až 20 rokov.
Potešiteľné výsledky
Slovenskí a poľskí ochranári a lesníci uskutočňujú už takmer sedemdesiat rokov na území Tatranského národného parku každoročné jarné a jesenné sčítanie kamzíkov. Podľa posledného sčítania na jeseň 2018 ich napočítali rekordné množstvo – 1 431 jedincov. Najviac kamzíkov sa nachádzalo už tradične v Belianskych Tatrách. Vzhľadom na to, že na prelome tisícročí hrozilo kamzíkom vyhynutie, je potešiteľné, že ich početnosť opäť prekračuje tisícku.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
