Tiesňavy a kaňony patria medzi formy fluviálneho (riečneho) georeliéfu, ktorý na Slovensku prevláda. Tieto riečne doliny sú výsledkom činnosti stálych vodných tokov. Ich vznik a formovanie boli a aj sú podmienené vlastnosťami horninového podložia, zlomovou tektonikou od mladších treťohôr cez staršie štvrtohory až doteraz, ako aj klímou.
Viažu sa na odolné, predovšetkým karbonátové horniny – vápence a dolomity, preto sa spájajú aj s krasovým georeliéfom. Ako atraktívne územia bývajú častým cieľom aktivít odbornej aj turistickej verejnosti. Napriek geomorfologickým skutočnostiam je mnoho odborných nezrovnalostí v ich identifikácii vo všeobecnej rovine, ako aj v názvoch konkrétnych dolín. Príspevok ponúka charakteristiku tiesňav a kaňonov v zmysle geomorfologickej terminológie zaužívanej u nás, poukazuje na podstatné rozdiely medzi nimi a komentuje nejasnosti v ich názvosloví. Vzhľadom na to, že mnohé z nich majú charakter prielomových dolín, je zmienka aj o nich.
Tiesňava
Tiesňava je hlboká, pomerne úzka dolina so strmými stenami, často bralného charakteru. V priečnom profile má tvar písmena V, niekedy až zovretého. Úzke ploché dno nemá nivu, je užšie ako v kaňonoch, no širšie než v roklinách. Väčšinou je v celej šírke vyplnené korytom, ktoré je priame, s nevyrovnaným spádom, častými perejami a kaskádami (najmä v územiach, ktoré sa tektonicky dvíhajú). Širšia niva sa formuje iba v miestach, kde sa nachádzajú menej odolné horniny.
Tiesňavy sú výsledkom prevládajúcej hĺbkovej erózie. Vytvárajú sa v druhohorných vápencoch a dolomitoch, prípadne v paleogénnych vápnitých zlepencoch a brekciách. Z hľadiska geomorfologickej hodnoty patria medzi odolné horniny aj napriek tomu, že sú rozpustné v zrážkovej vode s obsahom CO2 a vďaka tektonickému porušeniu aj priepustné. Vysoká rozpustnosť a priepustnosť umožňujú rýchlu infiltráciu zrážkových a povrchových vôd do podzemia. Opadávaním skalných stien a skalným rútením vznikajú na svahoch tiesňav usypiskové (usypové, sutinové) kužele a blokoviská. V rôznych výškach nad dnom doliny bývajú krútňavové – obrie hrnce, jaskynné otvory, skalné okná, ponory, vyvieračky a vodopády poukazujúce na postupné zarezávanie vodného toku. Miestami sa niektoré z nich nachádzajú aj priamo v koryte.
K najznámejším tiesňavám na Slovensku nesporne patria Manínska tiesňava a Kostolecká tiesňava v Súľovských vrchoch, Prosiecka dolina v Chočských vrchoch, Juráňová dolina v Západných Tatrách, Jánošíkove diery v Malej Fatre, Zádielska dolina v Slovenskom krase či Králická tiesňava v Kremnických vrchoch. Nemenej zaujímavé sú Súľovská tiesňava potoka Hradnianka či tiesňava Lietavského potoka v Súľovských vrchoch.
Kaňon
Kaňon je hlboká a dlhá riečna dolina, ktorá je na rozdiel od tiesňavy širšia, má ploché dno s dobre vyvinutou riečnou nivou a tvar písmena U. Riečne terasy tu absentujú. Na strmých svahoch vytvorených na zlomových líniách ohraničujúcich vápencové krasové planiny sa zo svahových procesov prejavujú iba opadávanie a skalné rútenie. Úpätia krasových planín lemujú vence usypiskových kužeľov. Pomerne slabá modelácia svahov súvisí so skutočnosťou, že vápence sa správajú v krajine ako špongia a všetka zrážková voda sa infiltruje cez priepustné horninové komplexy do podzemia. Kaňony vznikajú v krasových územiach alochtónnym vodným tokom, teda takým, ktorý priteká do krasu z nekrasového, najčastejšie z vyššie ležiaceho územia.
Na Slovensku sú len dva typické kaňony – kaňon Slanej a kaňon Štítnika v Slovenskom krase. Kaňon Slanej sa tiahne od Brzotína pri Rožňave k Plešivcu, kde sa stretáva s kaňonom Štítnika. Jeho dĺžka dosahuje približne 11 km, šírka je asi 1 km a hĺbka až 400 m. V mladších treťohorách sa na vápencoch Slovenského krasu vytvoril pomerne súvislý plochý zarovnaný povrch. Zo severne situovaných Volovských vrchov tiekli alochtónne vodné toky na juh a postupným zahlbovaním rozrušovali krasovú plošinu. Keď v neogéne došlo k poklesu južných častí Slovenska, sklon koryta Slanej sa zmiernil, čo ovplyvnilo aj transportačnú a eróznu silu rieky. Eróziu vystriedala akumulácia a tvorba riečnej nivy. Kaňon Slanej v súčasnosti oddeľuje Silickú planinu od Plešiveckej a kaňon Štítnika zasa Koniarsku planinu od Plešiveckej.
Prielomové doliny
Prielomové doliny (riečne prielomy) sú doliny, prípadne časti dolín, kde sa vodný tok prediera cez nejakú prekážku vo forme skalného masívu alebo pohoria. Vďaka neotektonickým pohybom na konci terciéru a začiatkom kvartéru sa krajina Slovenska usporiadala do stavu, ktorý poznáme aj teraz. Mozaika striedajúcich sa pohorí, kotlín a nížin, ich horninová výplň a lokálna tektonika sa stali limitujúce pre činnosť vodných tokov. Mnohé z nich museli pri formovaní svojich dolín prekonávať bariéry v podobe dvíhajúcich sa pohorí alebo ich častí. Využívali pri tom zlomové línie.
Jednou z nich je časť doliny Váhu, ktorý v Malej Fatre vytvoril známy Strečniansky prielom. Tento dramatický priestor je nabitý historickými aj prírodnými reáliami. Dva hrady, Starhrad postavený na žule a Strečno s vápencovým a dolomitovým podložím, nádherné trojuholníkové facetové svahy a sladkovodný vápenec neďaleko Dubnej skaly ako doklady zlomovej predispozície doliny, dolinový zaklesnutý Domašínsky meander, ale aj súčasné problémy súvisiace s gravitačným porušením podložia Strečnianskeho hradu. To všetko by tu nebolo, keby zlomové línie neumožnili Váhu prelomiť sa cez dvíhajúce sa pohorie. Váh existoval v tomto priestore ešte pred zdvihom Malej Fatry. Pôvodne tiekol po plochom povrchu vo forme voľných meandrov. Postupným zdvihom územia erodoval podložie, pričom si zachoval svoje meandre, z ktorých postupne vznikali hlboké dolinové meandre.
Text a foto RNDr. Mária Bizubová
