Hodnota vodojemov nemusí súvisieť s ich vekom. Sú to totiž pamiatky, ktoré sú, azda s výnimkou železničných vodojemov a rezervoárov vody stredovekých hradov, od svojho postavenia stále funkčné, pravidelne udržiavané a obnovované.
Hoci určite nie všetky vodojemy vidno nad zemou, veže, ktoré vidno, dotvárajú reliéf krajiny a neraz sa stávajú jej dominantnými prvkami. Niektoré pripomínajú ešte obdobie priemyselnej revolúcie. Väčšina je mladšia, mnohé však majú iné kvality ako vek. Povaha vodárenských veží ako samotárskych objektov viditeľných zďaleka nad krajinou často láka architektov k dokazovaniu, že technická účelnosť nevylučuje vizuálne zaujímavé riešenia.
Zásobárne
História nádrží na vodu siaha hlboko do staroveku. Vyrastali takmer všade, kde potrebovali ľudia rozvádzať vodu na polia alebo do domov v rámci prvých mestských vodovodov. Ich základnou úlohou bolo zhromažďovať čo najväčší objem vody pre prípad sucha alebo ako záchranu pred ohňom. Nádrže sa stavali v blízkosti sídel, aj tam, kde bol nedostatočný prísun čerstvej vody z riek. Svoje vlastné rezervné vodojemy mali obyčajne aj vojenské pevnosti a stredoveké hrady. Tie potrebovali zásoby pitnej vody najmä pre prípad obliehania.
V časoch budovania moderných vodovodných a závlahových systémov začali vodojemy plniť aj vyrovnávaciu a tlakovú funkciu. Zabezpečovali plynulú dodávku vody do systému, ktorý je počas dňa používaný nerovnomerne, a pomáhali udržiavať vo všetkých miestach vodovodnej siete požadovaný minimálny pretlak. Práve táto funkcia si začala na rovinách vyžadovať stavbu charakteristických vodárenských veží. Výška maximálneho tlaku je obmedzená na 0,6 MPa, výnimočne 0,8 MPa, terén s veľkými výškovými rozdielmi sa preto zvykne rozdeliť na viaceré pásma a tie majú každé svoj samostatný vodojem. Niekedy sa na udržanie správneho tlaku pre plynulé zásobovanie vodou musia používať aj stanice s čerpadlami.
Staré i nové
Základom každého vodojemu je betónová alebo oceľová nádrž, ktorá slúži ako zásobník na vodu. V prípade podzemných vodojemov je úplne alebo čiastočne zapustená do zeme, v prípade vodojemov na rovine býva nádrž vztýčená na samostatnej nosnej konštrukcii s ochranným plášťom. Nosná konštrukcia býva často ešte ukotvená kotviacimi oceľovými lanami. Práve tieto vodojemy bývajú v krajine najvýraznejšie a niektoré oblasti, napríklad rovina Žitného ostrova, sú nimi doslova posiate. Nečudo, že dominujú počtom i rozmanitosťou aj medzi podobnými technickými pamätihodnosťami na Slovensku: od moderného Trnavského vodojemu, ktorý v polovici 20. storočia navrhol významný architekt Emil Belluš, až po sieť starších vodojemov pri železničných tratiach po celom Slovensku. Tie predstavujú samostatnú špecifickú (a dosiaľ málo zmapovanú) skupinu objektov.
Hoci architekti sa vždy usilujú, aby ich technické stavby zapadli do svojho bezprostredného okolia a rezonovali s ním, málokde sa to prejavilo tak ako v Bernolákove. Tam v roku 1905 postavili vodárenskú vežu na vŕšku, kde sa nachádzajú ruiny starého Čeklískeho hradu. Vežu postavili dokonca priamo na zvyškoch bývalej barokovej tehlovej nádrže. Pri výstavbe nového vodojemu neboli použité staré tehly, stavba však bola navrhnutá tak, aby dokonale zapadla do kontextu neďalekého kostola, zrúcaniny hradu a kaštieľa, pre potreby ktorého vodojem slúžil. Veža po postavení vyzerala, akoby bola vežou hradu, ktorého pôvod siaha do 13. storočia, a v súčasnosti už, žiaľ, na vŕšok zapadá aj ako novodobá ruina.
R, foto Adam Jakub Javůrek
