Podľa DNA z mrožích klov, ktoré grónski Nóri v stredoveku vyvážali do Európy, boli pravdepodobne prvotnými dodávateľmi tohto tovaru aj domorodci z Nového sveta.
Islandský Viking pôvodom z Nórska Erik Thorvaldsson (950 – 1003), známy ako Erik Červený, preskúmal Grónsko ako prvý po správach od moreplavcov, ktorých zavialo od Islandu k neznámej pevnine. Zameral sa na západné pobrežie Grónska, azda až po záliv Disko v jeho strede, pretože východné pobrežie sa mu zdalo príliš nehostinné.
V tom čase sa oteplilo vďaka tzv. stredovekému klimatickému optimu. Na juhozápade Grónska sa sčasti roztopili ľadovce a pokryla ho rozvinutá vegetácia. Už v roku 985 preto Erik Červený na ostrove založil kolóniu.
Aby prilákal ľudí z Islandu, nazval ju Zelenou krajinou, Grónskom. Na mieste vznikli tri osídlenia, akési zoskupenia fariem pozdĺž fjordov, nazvané Východné a menšie Stredné a Západné. Nikdy však súhrnne nemali viac ako päťtisíc obyvateľov. Islandsko-nórska kolonizácia Grónska (Island osídlili Nóri v 9. storočí) trvala približne do roku 1450.
Monopol na mrožovinu
Grónska klíma bola vždy drsná. Osud kolonistov však spečatil nástup silného ochladenia, tzv. malej ľadovej doby v 14. storočí. Najhorší bol nárast morského zaľadnenia, čo bránilo loveckým a iným výpravám Grónčanov po mori, najmä plavbe veľkých lodí z Islandu či Európy a naspäť. Tá bola pre grónske kolónie kľúčová, pretože išlo o životne dôležité vývozy a dovozy. Po polovici 14. storočia zaniklo Západné osídlenie. Posledná loď z Európy kotvila vo Východnom v rokoch 1408 až 1409. Približne v roku 1450 už boli opustené všetky tri pôvodné osídlenia.
Najcennejším grónskym vývozným artiklom boli mrožie kly, mrožovina. Severania boli v stredoveku jej hlavní dodávatelia do európskych obchodných centier. Postupne však klesli počty mrožov na severe Škandinávie, Islande a ďalších ostrovoch severného Atlantiku. Aj to motivovalo Erika Červeného plaviť sa do Grónska a Grónčania tak získali na mrožovinu takmer monopol. Platili v nej aj dane nórskemu kráľovi, ktorému sa s Islanďanmi podriadili v rokoch 1262 až 1263, a aj daň pápežovi cez biskupa v Bergene a arcibiskupa v Trondheime.
Viac lovci či obchodníci?
Presnejší pôvod mrožoviny z Grónska skúmala nová štúdia v časopise Science Advances. Uverejnil ju tím Emily Ruiz-Puertaovej z Kodanskej univerzity v Dánsku a Petra Jordana z Lundskej univerzity vo Švédsku. Analyzovali DNA z prírodných vzoriek mrožoviny a porovnali ju s DNA zo stredovekých kultúrnych artefaktov z nej zhotovených. DNA spolu s pomermi rôznych izotopov im umožnili určiť, kde boli ulovené predmetné mrože, a tým určiť trasy obchodu s ich klami v ére Vikingov. Prekvapilo nás, že väčšina skúmanej mrožoviny dodanej v stredoveku do Európy pochádzala z oblastí veľmi ďaleko na sever od nórskych osídlení v Grónsku, až z hĺbky kanadskej Arktídy. Myslelo sa totiž, že Nóri lovili mrože v reálnom dosahu od ich osídlení na juhozápade Grónska, vysvetlil P. Jordan. Grónčania organizovali letné výpravy za mrožmi na sever do oblasti Nordrsetur. Do Európy však dodávali množstvo mrožoviny po celé stáročia. Ochladenie v Grónsku nutne narušilo lovecké plavby Nórov morským ľadom. Grónčanom tiež čoraz viac chýbali vhodné drevo, kov a textílie na stavbu a výstroj lodí.
Vikingovia zrejme neboli len bojovníci, nájazdníci a lovci, vynikali aj v obchode. Fungovalo to podobne aj v Grónsku? Museli všetku mrožovinu ďaleko na severe uloviť sami? Čo keď ju získali od niekoho iného a vyviezli do Európy? V Grónsku sa stretávali najprv s Tuniitmi (dorsetskými ľuďmi), ktorí tam boli doma stáročia, a potom s thulskými Inuitmi, ktorí prichádzali vo väčšom počte do Grónska (na jeho juh a východ) od 13. storočia, po expanzii z Aljašky cez arktickú Kanadu. Obe tieto etniká lovili mrože od kanadskej Arktídy až po Grónsko. Nóri mohli získať kly ľahšie a rýchlejšie výmenou za tovar cenný pre severských domorodcov. Aký, to zatiaľ nevedno, pretože v dávnych táboroch Tuniitov a Inuitov sa doteraz našlo iba málo nórskych artefaktov.
Zdeněk Urban
