Jazvec lesný je naša najväčšia lasicovitá šelma. Žije v celej Európe, kde obľubuje listnaté alebo zmiešané lesy. Často uprednostňuje okraje lesov a drevinové porasty v nezalesnenej krajine, v blízkosti ktorých sú polia a pasienky, kam vychádza za potravou.
Jazveca lesného (Meles meles) pozná takmer každý. Jeho zafarbenie a celkový výzor sú veľmi charakteristické. Má dlhé zavalité telo s krátkymi silnými nohami, na ktorých má dlhé pazúry prispôsobené na hrabanie. Typickým znakom jazveca je jeho čierno-biela hlava. Čierne pásy prebiehajú po oboch stranách hlavy, od ňufáka cez oči až za uši. Boky hlavy, vonkajšie okraje ušníc i pás od nosa stredom čela na vrch hlavy až do zátylia má biele. Krk, nohy a brucho však čierne. Na ostatnom tele je jeho srsť hnedosivá so strieborným leskom. Veľkosť jazveca je podobná líške, dĺžka tela dosahuje asi 85 cm. Chvost má však omnoho kratší, len do 15 cm. Hmotnosť jazveca je v každom ročnom období iná. Na jar, keď má vyčerpané tukové zásoby, neváži viac ako sedem až osem kilogramov. Počas roka naberá na hmotnosti a v neskorej jeseni, keď zaľahne na zimný odpočinok, sa jeho hmotnosť môže pohybovať až okolo 20 kg.
Nočný výletník
Jazvec žije výlučne nočným spôsobom života. Cez deň prespáva vo svojom podzemnom brlohu, ktorý si vyhrabáva na svahoch s hlinitou pôdou. Jeho aktivita nastáva až za súmraku. Krátko po západe slnka jazvec vychádza z brlohu. Je však mimoriadne opatrný. Najskôr z diery ani nevystrčí hlavu, ale pri jej ústí nasáva vzduch a preveruje, či je všetko v poriadku. Niekedy čaká aj pol hodiny a až keď sa uistí, že je všetko v poriadku, opatrne vystrčí hlavu a krátko nato vyjde von. Najprv sa chvíľu pohybuje okolo brloha, zanedlho však odchádza charakteristickou ťarbavou chôdzou za potravou. Na nočný lov sa vždy vydáva rovnakou trasou po vychodených cestičkách, ktoré má v okolí brloha. Aj keď jeho chôdza vyzerá na prvý pohľad ťarbavo, jazvec vie veľmi dobre bežať, najmä keď je v ohrození, a v prípade nebezpečenstva rýchlo zmizne vo svojom brlohu. Pri potulkách lesom nachodí v noci aj osem kilometrov. Využíva lesné cesty a chodníky, ktoré si zvyčajne značkuje výlučkami podchvostovej žľazy. Tak si vyznačuje svoje potravové teritórium. Značkovanie však slúži aj na vzájomnú komunikáciu medzi oboma pohlaviami. Jazvece majú vynikajúci čuch, veľmi dobrý sluch, ale slabý zrak. Sú to všežravce. Konzumujú takmer všetko, čo pri nočných vychádzkach nájdu a vyňuchajú. Ich jedálny lístok tvoria najmä dážďovky, slimáky, larvy hmyzu, chrobáky, žaby, myši, hraboše, mláďatá a vajcia vtákov hniezdiacich na zemi. Nepohrdnú ani zdochlinami a rady vyhrabávajú aj zemné hniezda ôs a sršňov. Z rastlinnej potravy jazvece obľubujú najmä ovocie, žalude, bukvice, huby a dozrievajúce poľnohospodárske plodiny. Najviac sa vykrmujú na jeseň, keď si vytvárajú zásobu tuku na prezimovanie.
Rozvetvený labyrint
Jazvečie brlohy sú najmä medzi poľovníckou verejnosťou povestné a bez preháňania ich môžeme nazvať hradmi. Podzemné chodby vedúce do brloha sú veľmi rozvetvené. Jazvec ich vyhrabáva v rôznych úrovniach, navzájom sa prepájajú a tvoria akýsi labyrint. Ich dĺžka býva aj viac desiatok metrov. Samotný obývací brloh sa niekedy nachádza aj v hĺbke až päť metrov. Jazvece si ho každoročne vystielajú trávou a lístím. V takto vybudovaných norách prežívajú generácie jazvecov niekoľko rokov, či dokonca aj desaťročí. Každoročne si diery upravujú, niektoré zrušia a iné zasa vyhrabú. Vo vybudovaných hradoch žijú niekedy bez vzájomného rušenia aj tri generácie jazvecov. Často sa stáva, že do časti rozvetveného labyrintu chodieb sa nasťahuje líška, ktorá tam žije spoločne s jazvecmi. V porovnaní s líškou je však jazvec veľmi čistotný. Trus vždy odkladá na jedno miesto do plytkých jám mimo brloha.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
