Vymyslené bájky, legendy a mnoho virtuálnych strašidelných príbehov, to sú nosné literárne žánre, v ktorých hlavným negatívnym hrdinom je vlk dravý. Zviera vzbudzujúce u väčšiny ľudí rešpekt, ba u mnohých vari až hrôzu a strach. Korene týchto neblahých predsudkov, ktoré mnohí z nás k vlkovi prechovávajú, majú svoj pôvod už v ranom detstve, keď sme boli odchovaní na klasických rozprávkach. Medzi ľuďmi stále panuje mýtus o tom, že vlk je strašidelným zvieraťom, ktoré zožralo starú mamu Červenej čiapočky i maličké kozliatka, a pritom najmä vo vzťahu k silnejšiemu predátorovi, najmä človeku, ide o plaché a pomerne mierumilovné zviera.
Oblasťou, kde sa vlk vyskytuje v najväčšom počte je stredné, severné a východné Slovensko – najmä Strážovské, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra, Kysuce, Oravská aj Liptovská kotlina, Vysoké i Nízke Tatry či Levočské pohorie. Zástupca živočíšneho pána lesov (na pomyselnom tróne zvieracej ríše u nás je medveď hnedý) sa zdržiava najmä vo vyšších polohách. Pri svojich denno-nočných niekoľko kilometrových potulkách revírom sa členovia vlčej svorky zatúlajú aj do bezprostredného susedstva podhorských dedín či horských hotelov situovaných v lesných komplexoch.
Nie je nijakou vzácnosťou zazrieť vlka ako trieli v strachu niekde popri dopravnej komunikácii, kde ho prilákala ľahko dostupná potrava – zrazená zver. Vlk je totiž prírodou predurčený na to, aby zdochlinu v čo najkratšom čase zlikvidoval. Odstráni to, čo spôsobuje šírenie chorôb a zabráni ďalšiemu rozkladu kadáveru. Rizikom pre človeka, ktorý ho má však na svedomí, je fakt, že vlka jeho čuch vedie neomylne až k skládkam odpadu, odkiaľ sa na všetky strany šíri zápach rozkladajúcich sa odpadkov, medzi ktorými býva nezriedka aj biologický odpad – časti tiel domácich zvierat. Vlk ako zviera, ktoré je vyzbrojené miliónkrát lepšími čuchovými senzormi ako jeho spolupútnik človek, zacíti molekuly rozkladajúcej sa zdochliny roznášané vánkom povetrím až na vzdialenosť jeden a pol kilometra! Nie div, že lačné vlky prichádzajú za takouto potravou až do tesného susedstva s ľudskou civilizáciou.
Niekoľko zaujímavostí
Dĺžka tela: 105 – 160 cm, výška: 60 – 80 cm, váha: 40 – 65 kg. Srsť má zafarbenú prevažne do siva s výrazným čiernym odtieňom na chrbte. Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý čuch a sluch. Potravou vlka sú najmä kopytníky (jelenia, srnčia a diviačia zver), ale aj menšie zvieratá (zajace, hlodavce, vtáky, obojživelníky a hmyz). Na tomto mieste treba spomenúť pozoruhodný fakt, že v oblastiach s výskytom vlka zaznamenávame minimálny výskyt moru diviačej zveri. Možno teda povedať, že vlk je najlepším prirodzeným činiteľom, ktorý sa podieľa na potláčaní tohto ochorenia čiernej zveri. V období gradácie drobných lesných hlodavcov, keď sa v lesných komplexoch premnožia, stávajú sa lesné myši hlavnouzložkou potravy vlka, čím plní popri nezastupiteľnej úlohe likvidátora uhynutej zveri aj dôležitú úlohu vrcholového predátora.
V letnom a najmä jesennom období vlky navštevujú aj salaše, kde môžu strhnúť naraz aj väčšie množstvo najmä oviec, zriedkavo si trúfnu aj na menšiu jalovicu. Ovce predstavujú pre vlka ľahko dostupnú korisť, pri ktorej love nepotrebujú nabehať desiatky kilometrov v náročnom horskom teréne, ako napríklad za jelenicami či diviakmi, a preto si neodpustia obliehanie salašov. Z úkrytov z lesného prostredia, kde dokážu trpezlivo vyčkávať aj niekoľko dní, poškuľujú po potenciálnej potrave a keď nastane vhodná situácia (obyčajne počas noci, hmlistého, sychravého počasia), vyrazia na lov. V jeseni vyhladované vlky sa niekedy odvážia vyraziť na lov oviec aj na okraj podhorských dedín.
Aj keď sú vlky veľmi rýchle zvieratá, zdravá zver im väčšinou unikne. Ich korisťou sa stávajú obyčajne poranené, choré a zoslabnuté jedince, resp. staré jedince a mláďatá. Väčšiu korisť lovia vlky obyčajne organizovane tzv. štvaním v svorkách. Vlky usmrcujú korisť zahryznutím do šije, kde svojej obeti prehryznú dôležité tepny. Vlk, táto šelma s nepravdivým tieňom krvilačnosti, ktorý mu prischol najmä z nepravdivých rozprávok, plní v ekosystémoch nezastupiteľné úlohu regulačnú, selekčnú a asanačnú. Spoločne s inými väčšími predátormi (medveď, rys) pomáha udržovať v rovnováhe najmä stavy kopytníkov, ale aj lesných myší. Keďže vlk nepohrdne ani zdochlinou, jeho úloha pri likvidovaní kadáverov v prírode je tiež nezanedbateľná. Revír vlčej svorky v zimnom období má priemer 20 – 50 km. V letnom období operuje vlčia svorka na menšom území (priemer revíru 5 – 10 km).
Pozoruhodnosti zo života
V prírodných pomeroch strednej Európy si väčšina živočíšnych druhov vyznáva lásku v jarnom období. Málokto by preto čakal, že v živočíšnej ríši starého kontinentu sa nájdu aj také druhy, ktoré sa zasnubujú práve uprostred zimy, a to ešte k tomu počas mesačných treskúcich mrazivých nocí! Takouto výnimkou je však populácia vlka dravého, príslušníci ktorej majú práve v zimných dňoch svojské vohľady. Zásnuby vlčej pospolitosti spadajú časovo do mesiacov január až marec.
Návštevník horských a podhorských oblastí stredného, severného a východného Slovenska sa môže, ak sa bude potulovať prírodnými zátišiami nočnou hodinou, stať svedkom zásnubného vlčieho zavýjania. Za koncertom vlčieho zavýjania netreba však chodiť do najodľahlejších lesných zákutí. Zavše totiž tieto šelmy zablúdia aj do blízkosti horských a podhorských dediniek, takže pri trocha šťastia môžeme začuť ich zásnubný chorál aj z bezpečnej a tepluškej postele a nemusíme pritom vymrznúť na kosť a vystrašiť sa na smrť kdesi uprostred lesných komplexov. Náhodný účastník zvláštneho vyznávania lásky medzi vlkmi môže mať strach. Zavýjanie vlkov uprostred lesa umocnené čarovnou atmosférou s mesačným svitom vyvoláva u človeka neznalého zvláštne prírodné javy naozaj strach… Vlk je však plaché zviera a človeku sa snaží vyhnúť, preto sa ho netreba báť.
Naši predkovia, ktorí žili v tesnejšom vzťahu s prírodou, si nápadné akustické prejavy vlkov uprostred zimy všimli a podchytili tento prírodný jav v pranostike: Keď vlci a líšky v januári vyjú, to znamená tuhú zimu. Táto pranostika nemusí každý rok vyjsť, keďže vlčie vohľady sprevádzané zavýjaním sú evokované hormonálnou činnosťou a nie poveternostnými pomermi v druhej polovici zimy. Vlky zavýjaním dávajú najavo iným sokom, že dané stanovište, z ktorého sa po nociach ohlasujú, je už obsadené párom, resp. svorkou. Vlky zavýjajú obyčajne z vyvýšených hrebienkov, grúnikov, odkiaľ ich volanie zaznieva na podstatne väčšiu vzdialenosť (až 2 – 3 km), ako keby sa ozývali z doliniek. Vlčica vrhne v skrytom brlohu 2 až 7 vĺčat obyčajne v apríli alebo máji.
Vlk dravý je veľmi inteligentné zviera žijúce zložitým sociálnym spôsobom života. Táto šelma žije obyčajne monogamne v pároch, pričom nespárované jedince žijú buď samotársky, alebo sa pripájajú k iným párom, ktorým potom pomáhajú pri výchove potomstva. Na sklonku jesene sa k páru pričleňujú aj lanské mláďatá a vytvárajú sa tak vlčie svorky. Vo vlčej svorke panuje prísny hierarchický poriadok. Jedince navzájom rešpektujú postavenie v hierarchickom rebríčku skupiny. Najvyššie postavenie medzi samcami má starý a skúsený vlk (tzv. alfa samec), ktorý je otcom rodiny. Vlčice zasa rešpektujú starú vlčicu – matku rodiny (tzv. alfa samica). Rešpektovanie hierarchického postavenia vyjadrujú vlky mimikou tváre (vycieraním zubov), hlasovými prejavmi, ako aj pohybom chvosta. Podradený (submisívny) jedinec vtiahne chvost medzi nohy a nadradenému jedincovi na znak rešpektovania jeho vyššieho postavenia exponuje hrdlo a slabiny, najzraniteľnejšie časti tela, čo utlmí u silnejšieho jedinca nabudenú agresivitu. Nadradený jedinec zasa drží chvost zdvihnutý hore nad chrbtom, čím dáva najavo ostatným členom svorky, že je dominantným jedincom a že si vyžaduje od nich prejavy podriadenosti.
Osamelý je nebezpečný
Osamelý vlk môže byť nebezpečný. Spoznáme ho podľa toho, že je vychudnutý, stresovaný a ťažšie získava potravu. Vyhľadáva ju potom na salašoch, v blízkosti ciest (uhynutá zver) či v blízkosti ľudských obydlí – výnimkou nie sú ani maštale, ktoré sa vyhladovaný vlk môže odvážiť navštíviť. Rovnako tak stretnutie so zvieraťom napadnutom besnotou, ktorého správanie sa prejavuje stratou prirodzenej plachosti, môže vyvolať konfliktnú situáciu. Poranený alebo chorý vlk vykazuje zasa prejavy zvýšenej agresivity, ktorá môže vyústiť do útoku, ak sa zviera cíti ohrozené.
Ako reagovať pri stretnutí
Vidieť toto plaché a bojazlivé zviera je skôr vzácnosťou ako pravidlom. Ak aj máme podobné šťastie, vlk len prebehne niekde okolo nás, nikdy nezastane a nedíva sa na nás dlho zoči-voči. Len čo nás vlk zacíti, a jeho omnoho výkonnejší čuchový zmysel to dokáže oveľa skôr ako ho my vizuálne či akusticky spozorujeme, utečie. Ostražitosť však treba zvýšiť, ak sa toto zviera obšmieta niekoľko dní okolo dediny, salaša, stanového tábora či kempu – je to preň neprirodzené a v takomto prípade môže predstavovať potenciálne ohrozenie. Nie je veľmi bezpečné pri prechádzke lesom skúmať, aké zviera spôsobuje šuchot niekde v kríkoch či húštine stromčekov. Niekedy aj mohutný 200-kilogramový medveď môže spôsobovať menší šuchot ako drozd, ktorý sa prehrabuje v lístí, alebo lesná myš!
Potenciálnu hrozbu predstavuje zranený vlk alebo choré zviera. Ak sa nám stane, že autom zrazíme vlka, nie je vhodné vystupovať ihneď z auta na obhliadku zrazeného zvieraťa. V tomto prípade treba byť trpezlivý a aspoň niekoľko minút počkať vnútri auta a pozorovať obeť nehody z bezpečného miesta. Po zrážke s dopravným prostriedkom môže totiž zviera vyzerať, že je usmrtené, pretože nejaví nijaké známky života. Môže však byť v stave šoku, keď sa skutočne javí, že je mŕtve, ale žije a po krátkej chvíli sa môže z tohto stavu prebrať. Reakcia takéhoto poraneného zvieraťa môže byť obranná a môže na nás zaútočiť. Uhryznutie vlkom môže byť veľmi nebezpečné preto, lebo toto zviera nepohrdne zdochlinami a v ústnej dutine, najmä medzi zubami sa mu ukladajú zvyšky potravy, kde podliehajú hnilobným procesom a tie môže preniesť do rany potenciálnej obete.
Pri prechádzke prírodou sa turistovi neznalému miestnych pomerov týkajúcich sa operovania lokálnych vlčích svoriek, situovaní brložísk, môže prihodiť, že znenazdajky vkročí do bezprostrednej blízkosti vlčieho brloha, ktorý býva dobre maskovaný (vyhrabaná nora pod vývratom stromu, diera v skalných partiách).
V takomto prípade si vlky bránia vĺčatá útokom. Najlepšia obrana zblúdilého turistu je skríknutie na zviera, ktoré prejavuje známky chystajúceho sa útoku a vylezenie na najbližší strom. Niekedy je však veľmi ťažké aj pre etológa, ktorý skúma prejavy správania zvierat, odhadnúť adekvátnu reakciu, ktorou bude zviera na podnet odpovedať.
Záverečné zamyslenie
Počas tisícok vychádzok do prírodných zátiší, ktoré som doposiaľ strávil v teritóriách vlčích svoriek na strednom Slovensku, sa s týmto mnohými nepravdivými mýtmi opradeným zvieraťom stretám dennou i nočnou hodinou. Príležitostí, keď som mohol pozorovať vlka či svorku aspoň niekoľko sekúnd, ako napríklad pri love jeleníc na lúkach nad hornou hranicou lesa, či pri obliehaní salaša a snorení po ľahko uloviteľnej koristi, bolo veľmi málo. Stretnutie s vlkom býva obyčajne neplánované a trvá len krátko. Najčastejšie sa nám ho podarí zazrieť, ako uháňa ostošest’ lesným porastom alebo po lúke. Pozorovanie vlka v stave pokoja, ako sedí či leží, patrí k výnimočným vzácnostiam. Vo väčšine prípadov takýto zážitok trvá len kratučko, doslova zlomky sekundy… Keď zviera zistí našu prítomnosť, pozrie sa smerom na nás krátkym fotografickým pohľadom a po bleskovom vyhodnotení situácie sa dá na útek.
Raz som sa s vlkmi stretol tak, že som musel vyliezť na strom. Všimol som si, že celá svorka kráča po chodníku. Vietor bol však obrátený pre mňa dobrým, avšak pre vlčiu rodinnú bunku zlým smerom, a tak ma zvieratá nezacítili. Asi by sa ma boli zľakli a rozpŕchli sa, keď by ma boli niektorým zmyslom zaregistrovali. Ja som však nechcel riskovať a vyvolať kolíznu situáciu a radšej som vyliezol na strom.
Prípadov, že by vlk zaútočil na človeka, je naozaj veľmi málo, ak vôbec sú nejaké reálne. Sú skôr výnimočné a mnoho je vymyslených. Mali by sme si vážiť a byť patrične hrdí na to, že slovenské lesy sú krásne aj preto, že sú bohaté na zver, v rodine ktorej má svoje nezastupiteľné miesto i vlk, ktorého na mnohých miestach Európy celkom vyhubili. Po prvej svetovej vojne boli stavy vlka na Slovensku, ktorého hory boli kedysi jeho kráľovstvom, takmer úplne zdecimované. Odvtedy sa však vlčia populácia pozviechala.
Prechádzka lesným prostredím, v ktorom má vlk ešte svoj domov, nesmie v nás vyvolávať panický strach z toho, že zviera na nás číha za každým stromom a chce nás zožrať. Má mať nanajvýš jemnú adrenalínovú príchuť… Práve pre zažitie takejto adrenalínovej atmosféry navodenej prítomnosťou vlka vyhľadávajú niektorí turisti zo západu našu krajinu.
Po prvýkrát v histórii Slovenska získal vlk čiastočnú ochranu v roku 1975 po tom, čo prenasledovaním takmer vymizol z našich hôr a prežíval iba v severovýchodnej časti. Tento stav sa zmenil v roku 1995, keď sa vlk stal celoročne chráneným druhom. V roku 1996 pri ratifikácii medzinárodného dohovoru o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť (Bernský dohovor) si slovenská vláda uplatnila výhradu k vlkovi a medveďovi, ktoré sú v dohovore pre naše územie uvedené v zozname prísne chránených živočíchov.
V roku 1999 Ministerstvo životného prostredia SR povolilo lov vlkov od 1. novembra do 15. januára. V tomto období môžu poľovníci beztrestne a legálne vystrieľať v jednotlivých pohoriach celé svorky. (Poznámka redakcie)
Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Ústav ekológie lesa SAV
