Cesta k nášmu chápaniu vymierania druhov má fascinujúcu históriu, takmer ako samotný fenomén vymierania. Ide o prirodzený proces, ktorý nevyhnutne formoval prírodu v geologickej minulosti. Nie je však vymieranie ako vymieranie, či dokonca vyhubenie.
Pochopením toho, ako a prečo dochádzalo k vymieraniam v minulosti, máme šancu chrániť súčasnú biodiverzitu. Jeden z kľúčov nájdeme aj pri leguánoch, ktoré žili v Európe pred miliónmi rokov.
Pochopenie skamenelín a ich veku
Koncept vymierania už považujeme za samozrejmý, sčasti vďaka populárnym dinosaurom. Práve tie totiž deti milujú a intuitívne chápu, že ich už v lese nestretnú. Nebolo to tak vždy, niekto na to musel prísť a v mnohých prípadoch aj zbúrať staré náboženské dogmy. Správne pochopiť svet okolo nás a jeho minulosť si vyžadovalo čas. Ešte oveľa viac času bolo potrebného na zmenu myslenia ľudí, zmenu myslenia spoločnosti.
Už v štvrtom storočí pred naším letopočtom sa o živočíchy zaujímal grécky učenec Aristoteles. Hoci na svoju dobu to bol pokrokový človek, vo svojej slávnej knihe O pôvode živočíchov vlastne vôbec neuvažoval nad možnosťou, že by nejaký pôvod mali. V stredoveku a dokonca i v neskoršom období sa živočíchy považovali za boží dokonalý výtvor šiesteho dňa stvorenia. A keď sú dokonalé, tak predsa nemohli ani vyhynúť.
Prvý, kto sa pokúsil o systematické zatriedenie rastlín a živočíchov, bol v 18. storočí Carl von Linné (1707 – 1778) vo Švédsku. Napriek tomu, že sa jeho systematika považuje za zastaranú (moderná veda vychádza z fylogenetickej systematiky), Linné zaviedol binomickú nomenklatúru – pomenovávanie rastlín a živočíchov dvomi menami, rodovým a druhovým, teda niečo ako meno a priezvisko. Tá sa používa doteraz.
Linné premýšľal vo svojom systéme iba o žijúcich organizmoch. Dôkazy o tých vyhynutých však dramaticky pribúdali. Ľudia čoraz častejšie nachádzali skameneliny zvierat, ktoré sa sotva podobali na tie súčasné. Boli medzi nimi trilobity, amonity, no i mamuty. Spočiatku trvalo dlhšie, než správne pochopili, že nejde o hračky prírody ani o výtvor čerta, ktorý sa neúspešne snažil napodobňovať božie stvorenie. Občas skamenelinám prisudzovali nadprirodzené alebo liečivé vlastnosti. Lebky pravekých chobotnatcov považovali za pozostatky bájnych jednookých obrov, kyklopov. Nesprávne totiž považovali ich nosový otvor za oko.
Keď už bolo zrejmé, že skameneliny predstavujú pozostatky tvorov, našli ľudia vysvetlenie v Biblii. Boli to jednoducho zvieratá, ktoré sa nedostali na Noemovu archu a pri potope sveta sa utopili. Čo na tom, že mnohé boli vodné a tak by si potopu skôr užívali. Problém bol, že ľudia dlho nechápali, ako je Zem stará a jej vek počítali na pár tisíc rokov. Myšlienka, ktorá sa rodila postupne, že Zem má ohromne dlhú, miliardy rokov starú geologickú históriu, priniesla prelomové chápanie skamenelín.
Pán Cuvier, na scénu prosím!
Pravdepodobne prvý človek, ktorý sa na prelome 18. a 19. storočia usiloval reálnejšie uchopiť problém vymierania druhov, bol francúzsky barón Georges Cuvier (1769 – 1832). Bol to brilantný učenec a vizionár, zakladateľ porovnávacej anatómie a paleontológie (nebol síce jediný, no určite zásadný). Zároveň však tak ako bol priekopnícky, vedel byť v mnohých názoroch aj veľmi spiatočnícky. Nikdy neuznal myšlienku, že druhy sa môžu meniť. Bol šarmantný, no k svojim oponentom vedel byť zákerný. Sám seba nazýval Aristoteles Francúzska a na tejto prezývke údajne trval.
V jednej zo svojich prelomových verejných prednášok sa G. Cuvier zameral na chobotnatce. Ľudia v tom čase poznali slony a vedeli, že žijú v Afrike a v Ázii. Keďže G. Cuvier bol aj geniálny anatóm, dbajúc na detaily pochopil, že africký a ázijský slon sa od seba odlišujú okrem iného aj zubami. A nezastavil sa iba pri súčasných slonoch. Vyhlásil, že nálezy zo Sibíri nie sú slony, ktoré sa utopili, keď mal Noe už takpovediac plno. Naopak, predstavujú iný druh, ktorý poznáme pod menom mamut. V Paríži mal možnosť študovať aj zvyšky amerického mastodonta, ktorý bol takisto iný.
Revolučná myšlienka
G. Cuvier si položil zásadnú otázku: Čo sa stalo s týmito zvieratami, po ktorých v súčasnej prírode nenájdeme žiadnu živú stopu? Považoval pritom oba objavené živočíchy, mamuta aj mastodonta, ktoré sa vo vtedajšej prírode nenachádzali, za stratené v zmysle vyhynuté a svoj zoznam ďalej rozširoval. Do rúk sa mu dostali nákresy objavenej kostry obrovského leňochoda z Južnej Ameriky, ktorého nazval Megatherium. Hoci sa tam osobne nikdy nebol pozrieť, intuitívne pochopil, že tento gigant už po Argentíne nemáva so šálom svojho obľúbeného miestneho futbalového klubu.
Ďalším odlišným nálezom, ktorý nezodpovedal žiadnemu vtedajšiemu žijúcemu živočíchovi, boli zvyšky lebky objavené v holandskom Maastrichte v roku 1770. G. Cuvier ho správne považoval za morského plaza. Teraz už vieme, že išlo o druhohorného mosasaura (skupina vyhynutých jašterov blízkych napríklad varanom). Počet teda stúpol na štyri.
Keď vyhynuli štyri, reálne ich muselo byť oveľa viac. G. Cuvier priniesol revolučnú myšlienku: pred tým naším existovali iné svety a druhy postupne vymierali, pričom nešlo o ojedinelý jav. Pri vtedajších vedomostiach a predstavách to bol neskutočný skok v poznaní. Veď predstava toho, že niektoré zvieratá zahynuli pri biblickej potope, bola silne zakorenená. Existoval napríklad nález metrovej kostry zo začiatku 18. storočia, ktorá bola považovaná za zvyšky človeka. I keď to znie bizarne, dostala vedecký názov Homo diluvia testis, teda človek svedok potopy.
Vzdelanie a kritický pohľad sú však ako pochodeň, ktorá faktami osvetľuje temnotu ľudských povier. Bol to práve Georges Cuvier, ktorý pochopil, že nejde o kostru hriešnika či hriešnice, ale o veľkého treťohorného mloka. Objavovali sa nové a nové fosílne živočíchy, medzi nimi ichtyosaury, pleziosaury či dokonca pterosaury. G. Cuvier mal tak možnosť uvedomiť si ešte jednu vec. Čím hlbšie do minulosti šiel, tým väčšmi sa svet líšil. Svet o niečo starší od nášho bol svetom mamutov, mastodontov a iných podivných cicavcov. Svet ešte starší bol svetom plazov.
Spútaný dobovými predstavami
Je až neuveriteľné, že sa G. Cuvier vo svojom chápaní minulosti Zeme dostal tak ďaleko a napriek tomu nikdy neprijal myšlienku evolúcie. Veril totiž v základný princíp anatómie, a tým je vzájomný vzťah jednotlivých orgánov tela. Mäsožravec má nielen ostré zuby, ale aj pazúry, ktoré mu umožňujú loviť korisť, tráviacu sústavu prispôsobenú na trávenie mäsa atď. G. Cuvier neveril, že by sa z jedného zvieraťa mohlo stať niečo iné. Jeho predstavy o koreláciách medzi jednotlivými orgánmi to nedovoľovali, pretože každá zásadná zmena v jednom orgáne by znefunkčnila celok, jedinečný a uzavretý systém. To, že sa nedopracoval ďalej, je v niečom ľudsky tragické.
G. Cuvier si zaslúži obdiv – zdokonalením anatomických a geologických metód má obrovskú zásluhu na odhalení fascinujúcich tajomstiev fosílií. Ale taký už je život. Aj vedci sa môžu v niektorých zásadných otázkach mýliť. Nie sú oddelení od svojej doby a možno práve preto sú ich príbehy často také zaujímavé.
Tým, že G. Cuvier odmietal akúkoľvek evolučnú zmenu, nemohol súhlasiť ani s Lamarckovou predstavou. Na vedeckú evolučnú teóriu sme si tak museli počkať takmer ďalšie polstoročie – na Charlesa Darwina a jeho knihu O pôvode druhov z roku 1859.
G. Cuvier vnímal vyhynuté živočíchy tak, že skrátka a dobre vymizli z povrchu zemského. A priniesol na to aj svoje vysvetlenie – prevraty (kataklizmy) zemskej kôry. Život na Zemi ničili desivé pohromy, náhle a nemilosrdné katastrofy. Neboli však globálne, aby zničili všetok život, ale skôr lokálne. Nový život sem potom prišiel z iných oblastí. Tvrdil tiež, že na vine nebol človek, lebo človek ešte neexistoval. V roku 1812 doslova napísal, že ľudských fosílií niet.
Teraz už vieme, že sa trochu mýlil v jednom i druhom – minimálne k vymretiu niektorých štvrtohorných zvierat na konci pleistocénu mohli pomôcť aj ľudskí lovci. Vidíme, že cesta k našim vedomostiam a poznaniu býva dlhá. Rovnako ako evolúcia je plná slepých uličiek. No ich hlbšie prebádanie a konečné odvrhnutie má nakoniec zmysel pre naše poznanie.
Mgr. Andrej Čerňanský, PhD.
Katedra ekológie Laboratórium evolučnej biológie
Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave
