Podmorské stavby, dokonca celé mestá pod morskou hladinou, patria k výbave vedeckofantastických príbehov minimálne od čias Jula Verna. V čase globálneho otepľovania, hrozby preľudnenia planéty a vyčerpania zdrojov je však čoraz jasnejšie, že nepôjde o výstrelok. Stavby pod vodou sa raz stanú nevyhnutnosťou.
Kým sa však ľudstvo pod hladinu mora ponorí, bude musieť spoznať, čo ho tam čaká. Známy bonmot hovorí, že o povrchu Mesiaca či Marsu vieme toho viac ako o oceánskych hlbinách u nás doma, na Zemi. Nie je ťažké uhádnuť prečo, aspoň z technologického hľadiska.
Nepriehľadný oceán
Voda je značne odlišné médium od vzduchu či medzihviezdneho priestoru, pripomína oceánograf a klimatológ Kolumbijskej univerzity v New Yorku Pierre Dutrieux. Prenos cez vodné prostredie je pre elektromagnetické vlny (svetlo, rádio) oveľa ťažší. Preto je v hĺbke oceánu dokonalá tma a pod vodou preto napríklad nefungujú ani naše mobilné telefóny, uvádza P. Dutrieux na univerzitnom blogu venovanom vedám o Zemi. Ak teda chceme vidieť cez vodu, musíme aspoň čiastočne použiť iné metódy ako pri vesmírnom výskume. Najpriamejšie a najbežnejšie je použitie akustických vĺn a počúvanie odrazov od morského dna. To si vyžaduje plavidlá a značné množstvo energie. Lode a iné vodné dopravné prostriedky však nie sú rýchle a na rozdiel napríklad od vesmírnych satelitov nedokážu pokryť veľké územie a vzdialenosti v krátkom čase. Ideálne preto bude spoznávať oceán, ktorý zaberá viac ako 70 % povrchu Zeme, priamo. Špeciálny živel si však žiada špeciálny druh architektúry. Podmorské stavby sotva začnú masovo rásť v hĺbkach, kde vládne tma a nízke teploty: také stavby by boli príliš nákladné na stavbu, ale najmä na údržbu z hľadiska energie potrebnej na udržanie tepla a svetla. Na súčasnej úrovni našich technológií je žiaduce, aby také stavby rástli skôr v teplých moriach alebo na miestach, kadiaľ vedú teplé oceánske prúdy. Budovy budú aj tak potrebovať efektívnejšiu tepelnú izoláciu ako pozemné stavby. Kvôli svetlu budú, aspoň spočiatku, rásť skôr v plytších vodách a na dne s miernym sklonom. Výber vhodného podložia je dôležitý aj kvôli ukotveniu stavby, aby odolávala morským prúdom a príboju.
Preteky v hĺbke a čase
Proteus, najväčší a najvyspelejší podmorský výskumný habitat, ktorý plánuje postaviť oceánológ a environmentalista Fabien Cousteau, bude stelesnením všetkého, čo v tejto oblasti umožňuje súčasná technika. Projekt dostal svoje meno podľa starogréckeho boha večne meniaceho svoj tvar. Dôvod takéhoto pomenovania však zrejme súvisí skôr s tým, že Proteus bol zároveň vnukom boha mora Poseidona: Fabien Cousteau je vnukom slávneho oceánológa a dokumentaristu Jacqua Cousteaua. A samotný slávny starý otec postavil v 60. rokoch minulého storočia dokonca tri takéto observatóriá. Conshelf I bol postavený v roku 1962 v hĺbke 10 m pri pobreží Marseilles. Prví dvaja akvanauti strávili pod dozorom lekárov týždeň v 5 m dlhom sude (stanica dostala prezývku Diogenes) s priemerom 2,5 m, do ktorého sa však okrem laboratórnej výbavy vošli ešte aj televízor, rádio, posteľ a malá knižnica. O rok neskôr nasledoval Conshelf II v Červenom mori. Tento projekt bol o čosi veľkorysejší: hlavný objekt pomenovaný Morská hviezdica stál spoločne s garážou pre miniponorku a inú techniku v hĺbke asi 10 m. O 15 m hlbšie bola ukotvená hĺbková stanica prispôsobená na týždeň trvajúce pobyty dvojíc výskumníkov. Vyvrcholením Cousteauovho projektu bola v roku 1965 stanica Conshelf III – štruktúra, ktorá v hĺbke 100 m neďaleko Nice hostila až šesticu oceánautov po dobu troch týždňov. Okrem samotného pobytu na základni vychádzali výskumníci každý deň von do práce na fiktívnom podmorskom ropnom vrte, aby tak otestovali schopnosť ľudí dlhodobo žiť a pracovať v podmorskom prostredí. Hoci táto časť experimentu bola úspešná, podľa internetovej stránky Cousteauovej spoločnosti sa zároveň potvrdilo, že ľudia ako živočíšny druh nie sú vybavení na trvalý život bez slnečného svetla (ktoré v hĺbkach 100 m celkom absentuje). V nasledujúcich dekádach vzniklo viacero podobných habitatov určených pre veľké hĺbky: projekty amerického námorníctva Sealab použité v hĺbkach 60 m (Sealab II), či dokonca 186 m (Sealab III). Nemecké podmorské laboratórium Helgoland UWL bolo prvým podmorským habitatom prispôsobeným pre pobyt v chladných vodách: v 70. rokoch sa opakovane využilo vo vodách Severného a Baltského mora, aj v Atlantiku v Mainskom zálive pri pobreží USA. Vďaka saturačnému potápačskému vybaveniu hlbokomorských habitatov ako Helgoland UWL mohli vedci a technici žiť a pracovať pod vodou celé týždne s tým, že dekompresiou museli prejsť iba raz – na konci pobytu pred vynorením sa na hladinu.
