Šachovnica je sieť 64 polí, na ktorých sa pohybuje 16 bielych a 16 čiernych figúrok. Cieľom je zajať súperovho kráľa. Každá figúrka má svoje vlastné povolené ťahy, ale nejde o nič mimoriadne komplikované. Sú hry, ktoré majú aj omnoho zložitejšie pravidlá.
Napriek tomu šach neprestáva po stáročia fascinovať ľudí svojou komplexnosťou. Je to nesmierne populárna zábavná hra, ale aj náročný súťaživý šport a umenie plné fantázie.
Vesmír na šachovnici
V roku 1950 sa americký matematik a spoluzakladateľ teórie umelej inteligencie Claude Elwood Shannon v práci Programovanie počítača na hranie šachu zamýšľal nad vytvorením dokonalého šachového stroja. Stroj by zvážil všetky možné ťahy, potom vyhodnotil všetky možné ťahy súpera a tak ďalej až do konca hry. Keďže každá partia musí skončiť buď výhrou, prehrou, alebo remízou, počítač by pracoval spätne od konca, aby zistil, či si môže za daného rozostavenia na šachovnici vynútiť výhru určitým súborom ťahov.
Na začiatku partie majú biely aj čierny na výber z 20 možností, už prvý ťah teda prináša 400 (20 × 20) možných variantov. Podľa C. E. Shannona má každý hráč v typickej šachovej pozícii uprostred hry asi 30 legálnych ťahov, ktoré môže vykonať. Každý ťah tak vytvára približne 103 možností. Štandardne trvá približne 40 ťahov, kým jeden z hráčov vyhrá alebo odstúpi. Ak má každý ťah 103 možností a partia trvá 40 ťahov, tak by bolo (103)40 alebo 10120 možných partií. Pre úplnosť, pozorovateľný vesmír obsahuje asi 1082 atómov. Keby dokonalému šachistovi trval výpočet každého možného ťahu a analýza každého jedného možného variantu iba mikrosekundu, podľa C. E. Shannona by trvalo viac ako 1090 rokov, kým by urobil prvý ťah.
Hra pre každého
Počty možností sú nepredstaviteľne veľké, bežní hráči však kalkulujú väčšinou na jeden-dva ťahy dopredu. Hoci šachu sa hovorí kráľovská hra, nie je to hra úzkej elity. Podľa odhadov ju hrá pravidelne viac ako 600 miliónov ľudí a spolu s občasnými hráčmi môže byť vo svete až miliarda šachistov.
V nemeckom Sasku leží šachová dedina Ströbeck, kde poznajú aj šach so stredovekými pravidlami. V roku 1009 bol v miestnej veži uväznený markgróf Gunzelin z Kuckenburgu, ktorý si vraj z dlhej chvíle vyrobil šachovnicu a naučil hrať svojich strážcov. Tí rozšírili šach medzi dedinčanmi a založili tradíciu. Zmienky o šachovej dedine sa objavovali po celý stredovek, v roku 1823 bol v miestnej škole zavedený šach ako školský predmet a do Ströbecku prichádzali na skusy známi hráči. Ako však na začiatku 20. storočia uviedol britský šachový historik Harold Murray: Povesť o hre dedinčanov prevyšovala skutočnosť. Ani jeden z návštevníkov z 19. storočia nenašiel hráča, ktorý by mal viac ako priemerné schopnosti. Tak či onak, príklad negramotných sedliakov sklonených nad šachovnicou hlboko v časoch, keď to bolo považované za záležitosť šľachty a duchovenstva, dokazuje, že šach mal vždy masový potenciál.
Kráľovský dar
V čase, keď podľa legendy znudený markgróf učil roľníkov dávať mat, bol šach v Európe horúcou novinkou. Predpokladá sa, že vznikol zo starovekej indickej hry čaturanga (štyri časti), pri ktorej sa po ploche so 64 políčkami pohybovali štyri druhy figúrok odvodené od jednotiek indických armád: pechota, jazda, vozy a slony. Stolné hry simulujúce bitky armád poznali aj v starovekej Číne.
Z Indie čaturanga prenikla do susednej Perzie (perzský básnik Firdausí v 10. storočí opisuje, ako indický radža hru daroval kráľovi Husravovi I., ktorý vládol v rokoch 531 až 579). Peržania dali hre meno – šach je v perzštine kráľ a šach-mat znamená: kráľ je porazený. Keď do Španielska v 8. storočí vtrhli Maurovia, vzali so sebou aj šach, ktorý medzitým nadobudol štatút hry vznešených ľudí. V tzv. Katalánskom testamente z roku 1010 sa hovorí o tom, ako Karolovi Veľkému daroval šachovú súpravu slávny moslimský vládca Hárún ar-Rašíd. Šach sa po Európe šíril ako plameň: v 11. storočí bol už v Nemecku, Taliansku aj Škandinávii, kde ho rozšírili Vikingovia.
R
