V septembri sa opäť na všetkých stupňoch škôl rozbehnú perá po papieroch. Hoci sú perá dôležitou súčasťou nášho života, neboli tu vždy.
Vynález prvého pera (z lat. penna – pierko) je trochu problematická záležitosť. Podľa niektorých historikov je to záležitosť Sumerov, ktorí asi pred 6 000 rokmi zaznamenávali obchodné transakcie do mäkkého hlineného žetónu kúskom trstiny. Koniec trstiny sa obrezal a ním sa vytvárali znaky. Keďže išlo skôr o vtláčanie znakov, a nie ich písanie, mnohí súčasníci považujú sumerské pero skôr za jeho prapredchodcu. O perový primát sa uchádzajú aj Číňania. Čínski pisári už pred 3 500 rokmi tiež písali znaky, ale štetcom – no dejiny štetca a jeho využitie sú iná história… To pisári v starovekom Egypte asi pred 3 000 rokmi písali niečím, čo sa väčšmi podobalo na súčasné perá. Duté trstinové pero malo jemnú špičku podobnú modernej fixke. Do dutého stebla sa nalial tekutý materiál, atrament, ktorý sa nanášal na papyrus a umožňoval tak písanie akoby pomocou moderného pera. (Mimochodom, starovekí Egypťania používali papyrus viac ako my papier.) Vtedajší atrament mal podobu pevného bloku a vyrábal sa zo sadzí zmiešaných s glejom. Aj rané dokumenty antického Grécka sa ešte písali perom z dutej trstiny. No dutú násadu časom vystriedala tuhá, ktorá mala na konci tvrdý, rozdvojený hrot, vďaka čomu tadiaľ mohol tiecť atrament. Keď sa asi pred dvoma storočiami pred naším letopočtom zaviedla jemná biela koža zvaná pergamen, ktorá bola jemnejšia ako papyrus, väčšina antických pisárov prešla na brkové perá. Tie sa vyrábali z dlhých vtáčích pier. Tento typ pera vydržal v podstate až do konca 18. storočia. Najrozšírenejším perom bolo husacie brko so zrezanou špičkou, ktorá sa namáčala do atramentu rastlinného pôvodu. V polovici 19. storočia začalo jadro z vtáčieho brka postupne nahradzovať klasické pero s oceľovým hrotom.
R
Ilustračné foto Pixabay
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
