Rozsiahla genetická analýza silne podporila kontakt predhistorických obyvateľov Kolumbie a polynézskeho súostrovia Markézy.
Ak navštívite Oslo, nevynechajte polostrov Bygdøy západne od centra. Sídli tam aj Múzeum Kon-Tiki. Pripomína plavbu z roku 1947, ktorou chcel nórsky vedec a cestovateľ Thor Heyerdahl (1914 – 2002) s piatimi druhmi preukázať predhistorické kontakty obyvateľov Južnej Ameriky s Polynézanmi.
Dobrodružná plavba
Plavbu absolvovali na balzovej plti postavenej podľa vzoru plavidiel Inkov. Výprava po takmer 7 000-kilometrovej trojmesačnej plavbe dorazila z Peru do súostrovia Tuamotu, kde plť narazila na koralový útes Raroia, ale posádka sa bez nehody dostala na súš. Plavbu preslávili kniha a dokumentárny film, najnovšie aj hraný film z roku 2012.
V múzeu možno uvidieť pôvodnú plť Kon-Tiki a ďalšie zaujímavé exponáty. Thora Heyerdahla motivovali k plavbe archeologické a etnografické podobnosti, ktoré badal medzi juhoamerickými kultúrami a spoločenstvami polynézskych ostrovov. Mal skúsenosť s Polynéziou z pobytu na ostrove Fatu Hiva v súostroví Markézy. Inšpirovalo ho tamojšie prostredie, pamiatky a miestne legendy. Balzovú plť nazval po staršom mene hlavného inkského boha slnka Virakoču. Heyerdahlove názory išli (a stále idú) proti väčšinovému pohľadu. Kontroverzné sú aj jeho názory o iných vedecky pikantných témach – o Veľkonočnom ostrove, o vzťahoch starého Egypta s Mexikom či Mezopotámie s údolím rieky Indus. Od minulého desaťročia však pribúdajú dôkazy, že pri Polynézii mal predsa len asi pravdu.
Osídlenie tichomoria
Tichomorské ostrovy ľudia osídlili ako posledné. Odborný konsenzus hovorí o migrácii austronézskych etník z Taiwanu a južnej Číny, ktorá sa začala pred asi 5 500 rokmi. Mierila cez Indonéziu na Novú Guineu a priľahlé Bismarckove a Šalamúnove ostrovy. Tam sa migranti premiešali s miestnymi a vytvorili lapitskú kultúru, ktorá sa šírila ďalej východným smerom. Pred 3 000 rokmi dosiahla cez Fidži Tongu a Samou, odtiaľ skokmi ďalšie súše ako Spoločenské ostrovy, Tuamotu, Makézy, Havaj. Ako posledné boli až okolo roku 1200 osídlené tie najodľahlejšie: na juhozápade Nový Zéland a na východe Veľkonočný ostrov. Niekoľkí vedci vrátane Heyerdahla poukazovali aj na výskyt sladkých zemiakov (bataty) a tekvice v polynézskom archeologickom zázname z čias pred príchodom Európanov, plodín zdomácnených v Novom svete. Podľa kritikov sa z Ameriky mohli rozšíriť aj oceánskymi prúdmi. Heyerdahl a iní ale uvádzali aj kultúrno-etnografické, lingvistické a archeologické podobnosti východu Polynézie so západom Južnej Ameriky. Od monumentálnych kamenných stavieb a sôch po rybársky výstroj. Heyerdahl prirovnal sochy a plošiny na Veľkonočnom ostrove a inde vo východnej Polynézii kultúre Tiwanaku pri jazere Titicaca v Bolívii.
Text a foto Zdeněk Urban
