Kde je súťaženie, tam je prirodzená ľudská túžba víťaziť. A keď je takáto túžba vybičovaná uznaním, slávou a často aj peniazmi, ktoré čakajú na víťazov, nastáva pokušenie vybrať sa k cieľu skratkou.
Vrcholový šport sľubuje okrem slávy pre víťazov aj prestíž pre ich kluby či celé národy, ktoré reprezentujú. Samozrejme, aj sponzorov, reklamné zmluvy a peniaze. V takomto prostredí sa vždy nájdu takí, ktorí veria, že sa oplatí podstúpiť akékoľvek riziko. Vrátane rizika ohrozenia vlastného zdravia, neraz s nezvratnými následkami.
Hľadanie výživy
Hľadanie zázračnej výživy, ktorá by zvyšovala výkonnosť, znižovala únavu a tlmila bolesť bolo súčasťou tréningu atlétov už od čias starovekých olympijských hier. Výsledky tohto hľadania pritom oscilovali od úsmevných až po nebezpečné.
Starovekí Gréci, ktorí boli inak veľmi citliví na pokusy o manipulovanie športových súťaží, skúšali prejedanie sa mäsom, sušenými figami, ale aj experimenty s vínnymi extraktmi, rastlinnými halucinogénmi a opiátmi, a nič z toho za podvádzanie nepovažovali. Rímski vozatajovia pred pretekmi kŕmili svoje kone alkoholickou medovinou, aby bežali rýchlejšie, a sami používali rôzne prírodné stimulanty. Ešte pred antickými športovcami starovekí Egypťania verili, že ich atletickú výkonnosť zvýši pojedanie rozomletých kopýt mulíc.
Snaha dostať sa k lepšiemu výkonu chemickou skratkou šport neopustila až do novoveku. Aj napriek tomu, že moderní ľudia už vedeli o chémii rôznych potravín a ich účinkoch na organizmus podstatne viac ako starovekí atléti. Výsledkom však nebolo používanie bezpečnejších ingrediencií, ale presne naopak.
Auto, strychnín, jablko
Maratónsky beh mužov na olympiáde v St. Louis v roku 1904 bol bizarným podnikom. Bežalo sa v horúčave po prašných vidieckych cestách, v dôsledku čoho dobehlo iba 14 z 32 bežcov. Najprv bol za víťaza vyhlásený Američan Frederick Lorz – až kým svedkovia z trate nepotvrdili, že vyčerpaný Lorz prestal po 14 km bežať, načo ho jeho manažér naložil do auta a viezol ďalej. Keď sa po ďalších 18 km pokazilo aj auto, Lorz pešo dokráčal zvyšných 8 km na štadión, pretrhol cieľovú pásku a bol označený za víťaza. Hoci sa priznal a organizátorov uisťoval, že išlo o žart, bol doživotne suspendovaný (trest mu neskôr skrátili a Lorz sa vrátil na trate, dokonca vyhral maratón v Bostone – už legálne).
Zvíťazil teda ďalší v poradí, americký pretekár Thomas Hicks. Lenže ten v cieli skolaboval, halucinoval a nebol schopný ani prevziať si medailu. Ukázalo sa, že počas pretekov vyčerpanému Hicksovi podali asistenti koktail namiešaný z približne 1 mg strychnínu, surových vajec a brandy – a keď sa im zdalo, že to prestalo zaberať, dostal ďalšiu dávku. Strychnín, ktorý sa získava zo semien strychnínovníka indického (Strychnos nux-vomica L.), používali už rímski gladiátori, pretože tlmí bolesť. Ide však o nebezpečný alkaloid, ktorý sa používa napríklad pri hubení hlodavcov. O čosi viac takejto chemickej pomoci mohlo stáť T. Hicksa život.
Absurdnosť podujatia dokresľuje Andarín Carvajal, povolaním poštár z Kuby. Ten sa počas pretekov zastavoval, debatoval s divákmi a prijímal od nich jedlo. Keď pri ceste uvidel rásť jabloň, opustil trať a natrhal si jablká. Ukázalo sa, že boli nezrelé – Carvajal si teda spravil prestávku, pospal si, zotavil sa, pokračoval v behu a dobehol ako štvrtý v poradí.
R
