Keď sa nám podarí zahasiť plamene, je po požiari a my môžeme povedať, že sme oheň porazili. Vodu však nemožno poraziť, možno ju len odraziť, aby sa presunula niekam, kde nám už neuškodí.
Ľudia sa vždy usádzali pri brehoch riek, jazier a morí a stretávali sa so situáciami, keď bolo vody odrazu priveľa. Napriek vývoju techniky a stavebným možnostiam modernej civilizácie povodne zostávajú realitou. Niektorí tvrdia, že riešením bude naučiť sa s veľkou vodou žiť.
Regulácia aj evakuácia
Bez vody by nevznikol život ani civilizácia. V Mezopotámii vznikali ríše na brehoch riek Eufrat a Tigris, prežitie starovekého Egypta zasa záviselo od Nílu, ktorý menil púšť na úrodné polia. Podobne vznikali civilizácie starovekej Číny a Indie. Všetkého priveľa však škodí, dokonca aj keď ide o životodarnú vodu. V histórii patrili povodne medzi najničivejšie prírodné katastrofy, ktoré spôsobili obrovské straty na životoch a škody na majetku. A tak sa ľudia od začiatku snažili pred vodou chrániť.
Starovekí Číňania budovali na ochranu poľnohospodárskych komunít pozdĺž Žltej rieky protipovodňové hrádze a riečne kanály a upravovali prírodné kanály. Egypťania žijúci v rozsiahlej delte Nílu sezónne migrovali a evakuovali majetok, aby sa chránili pred povodňami. Podľa týchto cyklov bol zostavený aj ich poľnohospodársky kalendár, ktorý zahŕňal obdobia záplav, rastu a zberu úrody. V japonskom Kjóte už okolo roku 500 vybudovali na rieke stavidlo, ktoré regulovalo množstvo vody v koryte.
Útek do výšky
Spôsobom, ako utiecť veľkej vode, je aj vyvýšenie konštrukcií. Ani v oblasti nazvanej nie náhodou Nizozemsko sa protipovodňová ochrana nezačala hrádzami či prepadovými bránami. Komunity sa v blízkosti mora usádzali na prirodzených plážových hrebeňoch a dunách, najvyšších topografických prvkoch v oblasti. Asi od roku 500 začali budovať terpy, umelé kopce týčiace sa nad úroveň bežného prílivu, ktoré umožňovali trvalé osídlenie oblastí pri pobreží a riekach. Počas povodní sa dedinčania spolu so svojím dobytkom stiahli na centrálny kopec a nechali vodu prinášať na polia pod nimi úrodné usadeniny. Podobné návršia budovali aj vo Veľkej Británii.
Iným spôsobom ochrany boli crannogy, umelé obytné ostrovy z kameňa, zeme a dreva postavené priamo na jazerách a v ústiach riek, ktoré sa v Škótsku (Oakbank, Redcastle), Walese a Írsku stavali už v železnej dobe a používali sa ako obydlia až do začiatku 18. storočia. V juhovýchodnej Ázii, napríklad v Thajsku, sa zasa tradične stavali obydlia na drevených koloch a podobné konštrukcie sa používali aj v tropických oblastiach Afriky. Mimochodom, čo iné sú Benátky, než domy postavené v lagúne na koloch?
Nadmorská výška
Nápad zvyšovať domy pre vodu nezanikol. V USA po skúsenostiach s hurikánom Katrina v New Orleanse v pobrežných oblastiach od stavebníkov vyžadujú, aby mali budovy podlahy v určitej nadmorskej výške. Technológia dvíhania domov na stĺpoch je jednoduchšia tam, kde sú bežné konštrukcie s dreveným rámom, napríklad v USA a Austrálii. Pripomeňme však, že podľa vedcov bude so stúpajúcou hladinou morí počet oblastí, kde má pojem nadmorská výška veľmi rukolapný význam, a nie je to žiadna geografická abstrakcia, rýchlo narastať.
Nadmorská výška sa zvyčajne odporúča nad úroveň pravdepodobnostnej línie povodne (napríklad tzv. storočnej vody). Odporúčanie zohľadňuje námietku, že vyvýšené stavby sú drahšie a viac vystavené poveternostným vplyvom, podľa odborníkov však takéto úrovne pravdepodobne nepostačia a budovy budú aj tak pri intenzívnejších povodniach zaplavené. Nehovoriac o podpodlažných priestoroch, ktoré bývajú často využívané na garážovanie a pod., čo len zvyšuje budúce škody na majetku, ale aj štrukturálne ohrozenie takýchto budov.
R