V archívoch býva uložená pamäť spoločnosti, a keďže bez pamäti nedokáže žiť jednotlivec, nedokáže bez nej žiť ani mesto či štát. Aj archívy však majú svoju pamäť, svoje dejiny.
Do pamäti slovenského a najmä bratislavského archívnictva sa nezmazateľne zapísala bratislavská rodáčka Nesti (Neszti) Merglová (1898 – 1974), spoluzakladateľka moderného Archívu mesta Bratislavy, ktorá sa podieľala aj na tvorbe mestského múzea a vedeckej knižnice.
Výnimočná pozícia
Nesti Merglová sa narodila v rodine učiteľov Karola a Márie Merglovcov. Študovala na Vyššej obchodnej škole, kde okrem stenografie či strojopisu absolvovala aj špecializované predmety z účtovníctva či obchodnej korešpondencie. Po maturite v júni 1916 nastúpila na Právnickú fakultu Alžbetínskej univerzity v Bratislave (maďarská univerzita, ktorá v roku 1919 čiastočne splynula s Univerzitou Komenského), kde navštevovala prednášky ako mimoriadna poslucháčka. Komplexné štúdium práva bolo pre ženy v tom čase ešte nedostupné, takže diplom získať nemohla.
Na univerzite študovala popri práci, pretože vtedy už bola zamestnaná ako úradníčka na magistráte. V tom čase bola len jednou z troch žien na radnici s dosiahnutým maturitným vzdelaním. Už začiatkom februára 1918 si ju však vyžiadal dekan jej fakulty, archivár a historik František Kováts do Archívu mesta Bratislavy. Z Nesti Merglovej sa tak vo februári 1918 stala archivárka, čo bola v tých časoch pre ženu v celej Európe výnimočná pozícia a na našom území ešte celkom neznáma.
Archív, múzeum, knižnica
Po vzniku ČSR v roku 1918 F. Kováts z Bratislavy odišiel, čím uvoľnil miesto v archíve pre v súčasnosti už legendárneho nového riaditeľa, Ovídia Fausta. Ambiciózny O. Faust doslova stvoril Vedecké ústavy mesta Bratislavy, do ktorých patrili okrem archívu aj múzeum a vedecká knižnica. Zaujímavé bolo, že v tejto inštitúcii sa postupne etablovali viaceré vzdelané ženy, čo naozaj nebolo bežnou praxou. V múzeu začali svoju kariéru Gisela Weydová a Oľga Wagnerová, na začiatku 30. rokov 20. storočia aj Alžbeta Güntherová-Mayerová.
Nesti Merglová mala na starosti nielen účtovnú agendu vedeckých ústavov, ale aj klasickú archivársku prácu. Už od svojich začiatkov spoločne s F. Kovátsom triedila a usporadúvala archívne dokumenty. V medzivojnovom období bola Faustovou blízkou spolupracovníčkou, robila excerptá a pomáhala mu pri koncipovaní jeho prác. Pracovala aj v knižnici či v múzeu, pomáhala napríklad inštalovať expozíciu rodného domu J. N. Hummela, ktorá vznikla pri príležitosti stého výročia smrti hudobného skladateľa v roku 1937.
Nepodpísané dielo
N. Merglová, ktorá bola maďarskej národnosti, ovládala maďarčinu, nemčinu, čiastočne latinčinu a naučila sa aj po slovensky. V archíve zostala pracovať aj po druhej svetovej vojne, potom ako bol Ovídius Faust prepustený zo služieb mesta (rodák z rakúskeho Edelsthalu sa hlásil k nemeckej národnosti, hoci s nacistami nekolaboroval). Participovala na tvorbe prvého sprievodcu po archíve a prvého inventára stredovekých písomností. Jej prioritnou činnosťou sa však postupne stala predarchívna starostlivosť a vyraďovanie dokumentov bez trvalej dokumentárnej hodnoty. Postupom času sa stala živou pamäťou nielen Archívu mesta Bratislavy, ale aj samotnej Bratislavy, kde sa jej rodina usadila kedysi v 18. storočí a kde ona sama prežila celý život.
Archívnictvo je pre väčšinu bežných ľudí takmer neviditeľná práca, odohrávajúca sa kdesi v skladoch písomností mimo svetiel verejných reflektorov. Ľudia, ktorí sú v nej dobrí, by však neviditeľní zostať nemali. Tým skôr, ak sa o ich zneviditeľnenie pokúšali ešte za ich života dobové predsudky a turbulencie. Napriek tomu, že nemala úplne univerzitné vzdelanie, ani špecializované vzdelanie v odbore, Nesti Merglová zanechala výraznú stopu v dejinách Archívu mesta Bratislavy. O mnohých jej aktivitách viac-menej len tušíme, keďže ostali nepodpísané. Isté je, že významne pomáhala O. Faustovi, ktorý však, takpovediac v súlade s duchom doby, zožal všetku slávu sám…
Na základe textu PhDr. Štefana Hrivňáka z Archívu mesta Bratislavy spracovala R
