Človek patrí z vývojového hľadiska medzi denné primáty. Preto je prirodzené, že rovnako ako naši dávni predkovia, tak aj mnoho súčasných ľudí má z tmy menšiu alebo väčšiu obavu. To je jeden z dôvodov, prečo sa na živočíchy s nočnou aktivitou pozeráme s údivom a rešpektom.
Počas miliónov rokov sa na Zemi vyvinul veľký počet živočíšnych druhov, ktoré v rôznej miere a z rôznych dôvodov uprednostňujú tmu. Niektoré, bez rozdielu, či žijú na súši, vo vodnom prostredí alebo v iných organizmoch, vôbec nedokážu existovať na dennom svetle a slnečné lúče ich môžu usmrtiť. Pri mnohých bezstavovcoch najaktívnejších počas slnečných dní sa ich heliofília vzťahuje len na dospelé jedince – imága, kým larválne štádiá sa vyvíjajú v úplnej tme pod zemou, v hubách a rastlinách, v telách živých alebo mŕtvych zvierat, resp. v ďalších tmavých prostrediach. Problematika života v tme je nesmierne rozsiahla a komplexne ju obsiahnuť je takmer nemožné. Preto bude jednoduchšie zamerať sa len na niekoľko vybraných typov prostredí, v ktorých tma vládne. Na ich lepšie vykreslenie a pochopenie komplikovanosti života v nich najlepšie poslúžia niektoré živočíchy, resp. skupiny živočíchov, z ktorých sú mnohé známe aj širokej verejnosti.
Prispôsobenie zmyslov
Keď vyjdeme z domu do záhrady, v pôde pod nohami máme tisíce organizmov, ktoré sú schopné žiť len v tme a svoje útočisko nikdy neopúšťajú alebo ho opúšťajú len vzácne. Dôvody môžu byť rôzne, napríklad ľudské aktivity (orba, výkopy), hľadanie partnera na rozmnožovanie, získanie potravy, prípadne únik pred nejakou katastrofou, napríklad povodňou, a pod. Keď vynecháme drobnú pôdnu faunu, aj medzi väčšími živočíchmi nájdeme vhodné príklady.
Po daždivej noci nachádzame na chodníkoch desiatky dážďoviek obyčajných (Lumbricus terrestris). Vzácnejšie môžeme pozorovať aj krta podzemného (Talpa europaea), ktorý opustil svoje chodby a presúva sa po povrchu na vhodnejšie stanovište. Aj to sú príklady zástupcov živočíšnej ríše adaptovaných na život v tmavom podzemí. V prostredí, ktoré je pre nás úplne cudzie, sa orientujú pomocou iných zmyslov než človek a väčšina živočíchov žijúcich v nadzemnom svete. Zrakové orgány majú buď výrazne redukované, resp. im úplne chýbajú, zo zmyslov využívajú hlavne hmat a čuch, prípadne chuť a sluch, ktorý je spojený s vnímaním vibrácií. Platí to na súši aj vo vodnom prostredí. Keď napríklad spomenuté dážďovky pozbiera rybár a použije ich ako nástrahu, sumec veľký (Silurus glanis) nájde túto lahôdku v úplnej tme alebo v kalnej vode pomocou svojich fúzov, resp. chuťových buniek, ktoré má rozptýlené po celom tele.
Aj mnohé iné sumcovité druhy rýb a zástupcovia ďalších čeľadí pri love takmer nepoužívajú zakrpatené oči. Podobne to platí v prípade krta a niektorých jeho príbuzných. Spomenúť môžeme jeho amerického príbuzného krta hviezdonosého (Condylura cristata) či viacero afrických príbuzných z čeľade zlatokrtovité (Chrysochloridae). Je prirodzené, že unikátnych adaptácií na život v tme nájdeme pri jednotlivých špecializovaných živočíchoch celé desiatky, mnohé sú druhovo špecifické, iné sú typické pre väčšiu skupinu živočíchov.
Drobučké alebo obrovské oči
V našich vodách kraľuje sumec, najväčšia európska sladkovodná ryba. No hĺbka našich riek a jazier je úplne bezvýznamná v porovnaní s hlbinami svetových oceánov a morí. Nielen pri hlbokomorských rybách, ale aj v prípade ďalších živočíchov, bezstavovcov či stavovcov, ktoré sa adaptovali na život v šere až v absolútnej tme sladkovodných recipientov (jazero Bajkal, Tanganika a pod.), morí alebo na oceánskom dne v okolí hydrotermálnych prieduchov, tzv. čiernych fajčiarov, nachádzame rôzne bizarné prispôsobenia.
Keď zostaneme pri zraku, vývoj sa v princípe uberal dvoma smermi – buď zrak postupne zakrpatel, alebo prišlo k opaku a oči sa extrémne zväčšili. Veľmi redukovaný zrak majú viaceré druhy morských rýb s príznačným menom bezočky, napríklad bezočka drobná (Ipnops murrayi). Drobučké rudimentárne oči má guľovník grónsky (Himantolophus groenlandicus) – samček tohto druhu dosahuje len asi desatinu veľkosti samice, čo je tiež jedna z adaptácií na morské hlbiny. V prípade rýb z čeľade tykadlovkovité (Ceratiidae) vývoj pokročil ešte ďalej, zakrpatené samce, prirastené až na päťstotisíckrát väčšej samici, pripomínajú drobné parazity. Celosvetovo je rozšírená napríklad tykadlovka Holboellova (Ceratias holboelli).
Iné hlbokomorské ryby, ktoré sa však snažia zachytiť maximum svetla pochádzajúceho z hladiny alebo z bioluminiscenčných orgánov rýb a iných živočíchov, majú obrovské oči, neraz pripomínajúce malé loptičky. Pri zástupcoch rodov Gigantura a Winteria smerujú dopredu, kým pri druhoch z rodov Argyropelecus a Opisthoproctus nahor. Absolútne najväčšie oči, s priemerom až dvadsaťpäť centimetrov, majú niektoré druhy kalmárov z rodu Architeutis, dorastajúce do dĺžky viac než desať metrov.
Svietiace časti tela
Svietiace orgány rýb môžu mať rôznu funkciu i umiestnenie na tele. Napríklad zubatka obyčajná (Chauliodus macouni) ich má pozdĺž tela, ale aj okolo papule vyzbrojenej obrovskými zubami, kde lákajú korisť priamo do pažeráka dravca. Pomerne bežná je na hlave rýb z tmavých hlbín aj pohyblivá udička so svietiacou návnadou, ktorá má prilákať zvedavú korisť. Niekedy je takýmto zdrojom svetla vybavené dokonca vnútro papule, napríklad Galatheathauma axeli má zdroj svetla zavesený na podnebí za prednými zubami.
Pre mnohé druhy hlbokomorských rýb, napríklad spomenutú zubatku alebo širokotlamku pelikánovitú (Eurypharynx pelecanoides), je pri love rozhodujúca obrovská papuľa, ktorú môžu predátory extrémne otvoriť a prehltnúť tak korisť neraz väčšiu, ako sú samy. Je prirodzené, že na tieto špecializované druhy rýb sú viazané aj unikátne druhy parazitov. Vedci zistili, že hlbinné druhy napádajú parazity vo väčšej miere, než tie, ktoré žijú bližšie pri hladine. Najpočetnejšie sú pásomnice, pričom doteraz najhlbšie zisteným druhom je pásomnica Pistana eurypharingis, ktorú vedci odobrali zo širokotlamky pelikánovitej, vylovenej z hĺbky 3 083 metrov.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
