Nová analýza DNA dávnych domorodcov z Veľkonočného ostrova potvrdila prímes od pôvodných obyvateľov Južnej Ameriky, no z inej časti, než sa pôvodne predpokladalo.
Rapa Nui (polynézsky Veľký Rapa) či Te Pito O Te Henua (Pupok sveta), známy pod európskym názvom Veľkonočný ostrov, patrí k najodľahlejším trvalo obývaným miestam na svete. Nachádza sa na juhovýchode Tichého oceánu, približne v tretine vzdialenosti z Južnej Ameriky, od pobrežia Čile, do Austrálie. K najbližšej ďalšej trvalo obývanej súši je odtiaľ úctyhodných 1 900 kilometrov. Ostrov tvorí východný vrchol tzv. polynézskeho trojuholníka v Tichomorí, ktorý vymedzuje sféru expanzie súčasných Polynézanov z juhovýchodnej Číny cez Taiwan so začiatkom pred viac ako tritisíc rokmi. Zvyšné dva vrcholy sú Havajské ostrovy a Nový Zéland a spolu s Veľkonočným ostrovom boli osídlené ako posledné, až v 12. – 13. storočí. Rapa Nui má zvláštne miesto v povedomí svetovej verejnosti. Je to najmä vďaka stovkám mohutných sôch moai vytesaných zo sopečnej horniny a desiatkam veľkých kamenných plošín ahu, ktoré bývali pohrebiskami a stávali na nich moai (niekde boli znovu vztýčené), ako aj spletitej histórii zahalenej tajomnom. Napriek odľahlosti preto patrí tento ostrov k lákavým turistickým destináciám.
Dva myšlienkové smery
Ak odhliadneme od otázky, čo viedlo obyvateľov pomerne malého ostrova s úmerne tomu obmedzenými prírodnými zdrojmi k náročnému tesaniu moai a výstavbe ahu, v odbornej debate okolo Rapa Nui dominujú témy ekocídy, teda zničenia vlastného životného prostredia ľuďmi, a výsledného populačného kolapsu (pozri Quark 8/2024). V stručnosti: jedna škola myslenia zastúpená najmä americkým biológom a geografom Jaredom Diamondom vychádza zo zjavného poškodenia životného prostredia ostrova po jeho osídlení (najmä takmer úplného odlesnenia a vyhubenia pôvodnej fauny) a tvrdí, že výsledkom bol obrovský populačný kolaps ešte pred prvým známym kontaktom s Európanmi v roku 1722.
Druhý myšlienkový smer, kde sú v popredí takisto americkí vedci Terry Hunt a Carl Lipo, zastáva názor, že ostrovania problémy prekonali a ich populácia bola dlhodobo stabilná na úrovni asi tritisíc ľudí, čo sa zhoduje s odhadmi prvých európskych návštevníkov ostrova, ktorí ho navyše opísali ako pozemský raj. Tento názor má svoje opodstatnenie, lebo ničenie životného prostredia po osídlení bolo v Tichomorí časté. Domorodci ho zväčša napokon zvládli, hoci prísnou reguláciou populácie a šetrením zdrojov ako v prípade maličkej Tikopie (súčasť Šalamúnových ostrovov) v juhozápadnom Tichom oceáne. Rapa Nui však už neleží v trópoch ani subtrópoch, ale skôr v miernom pásme, pričom narušeným ekosystémom neprajú ani ďalšie špecifiká tamojšieho prostredia.
Zo západu i východu
Jednou z hlavných otázok týkajúcich sa Rapa Nui je pôvod tamojších obyvateľov. Jasne to boli Polynézania, ale odkiaľ presne? Najbližšie trvalo osídlená oblasť na západ bola Mangareva, ale hovorilo sa aj o Tuamotu, Tahiti, Cookových ostrovoch a na základe etnografických a lingvistických náznakov aj o Markézach. Klasickú tichomorskú kolonizačnú vlnu zo západu na východ navyše narúšali indície možných kontaktov s pôvodnými obyvateľmi Nového sveta, osobitne Juhoameričanmi v dobe pred príchodom Európanov do Tichomoria. Podporuje to dávne pestovanie stredo- a juhoamerických plodín v Tichomorí (vrátane západnej časti a dokonca aj dosť blízko kontinentálnej Ázie) a naopak napríklad kosti geneticky ázijských a polynézskych sliepok na predkolumbovských archeologických náleziskách v Čile.
Zdeněk Urban
