Zvládli dávnu katastrofu

Vplyvy výbuchu supersopky Toba na Sumatre neboli pre náš druh až také smrtonosné, ako sa doteraz myslelo.

Nové výskumy vo východnej a južnej Afrike ukázali, že sopečný supervýbuch spred asi 74-tisíc rokov na čiernom kontinente, v kolíske ľudského rodu Homo i druhu Homo sapiens (sapienti), nevyvolal kritické narušenie životného prostredia. Očividne tam nenastala dlhá vulkanická zima. Ľudí tam mimoriadne neubudlo a žili viac-menej normálne. K tomuto výsledku dospeli dva vedecké tímy: Na východe Afriky pracoval Chad Yost z Arizonskej univerzity v Tucsone (USA) s kolegami a výsledky uverejnili v časopise Journal of Human Evolution. Druhý tím pôsobil na juhu Afriky. Curtis Marean z Arizonskej štátnej univerzity v Tempe (USA) a z Univerzity Nelsona Mandelu v Port Elizabeth (JAR) spolu s kolegami uverejnili výsledky v časopise Nature.

Nečakane málo škody

Výsledky oboch tímov protirečia hypotéze tobskej katastrofy, podľa ktorej výbuch a jeho dôsledky spôsobili viacročné výrazné ochladenie a zhoršenie ekologických podmienok takmer na celom svete. Náš výskum ako prvý poskytol priame dôkazy, týkajúce sa vplyvov výbuchu Toby na vegetáciu tesne pred ním a po ňom. Záver je, že výbuch nemal významný negatívny vplyv na vtedajšiu vegetáciu vo východnej Afrike, povedal Chad Yost. S kolegami skúmal mikroskopické zvyšky dávnych rastlín vo vzorkách z hĺbkových vrtov do sedimentov dna jazera Malawi. Jazero je dlhé 570 kilometrov a patrí k najhlbším na svete. Je najjužnejšie z veľkých jazier Východoafrického zlomu. Vzorky pokrývajú čas od 100 rokov pred a 200 rokov po výbuchu Toby. Prekvapuje to. Na základe obrovského výbuchu Toby by ste čakali naozaj vážne ochladenie – a predsa nič také nevidíme, doplnil. Výsledky sa týkajú najmä vegetácie v nižších nadmorských výškach. Pri horskej sa našli stopy odumierania bezprostredne po výbuchu. Postihnuté boli zrejme najmä rastliny s nízkou odolnosťou proti námraze, no nedošlo tam k viacročnému silnému ochladeniu. To by totiž nutne viedlo k masívnemu odumieraniu rastlín vo všetkých výškových pásmach. Spomenutá hypotéza naznačuje, že výbuch Toby spôsobil aj výrazný úbytok ľudských populácií, takmer po hranicu vyhynutia. Podporujú to aj viaceré analýzy DNA, podľa ktorých ľudstvo prešlo genetickým hrdlom, značným znížením počtu jedincov. Vieme, že praľudia žili v okruhu 50 kilometrov od jazera Malawi. Pri problémoch s klímou sa však zaiste dokázali presunúť do nižších nadmorských výšok, vysvetlil Chad Yost.

Dosah Toby

Klimatické a demografické dôsledky supervýbuchu Toby nemožno podceňovať. Malú ukážku ľudstvu poskytol výbuch takisto indonézskej sopky Tambora v roku 1815. Na celom svete vyvolal ochladenie a nasledujúci rok, 1816, bol rok bez leta. Spôsobilo to neúrody v Eurázii i Severnej Amerike a následne hladomor, choroby a masovú migráciu. Pritom výbuch Toby bol oveľa mohutnejší. Tomu úmerné museli byť aj dôsledky, v Indonézii a okolí určite smrtonosné, dokonca ešte aj v Indii.V Afrike však boli kvôli vzdialenosti od výbuchu tieto dôsledky miernejšie, najmä v špeciálnych útočiskách, refúgiách. Pri jazere Malawi to boli nižšie položené oblasti okolo jeho stredu a juhu, v južnej Afrike zase morské pobrežie. Potravné zdroje tam boli vysoko výživné a menej zraniteľné klimatickými vplyvmi ako vnútrozemské. Ruka Toby však dosiahla aj na juhoafrické pobrežie. Dôkazom je mikroskopický čriepok sopečného skla. Našiel sa v 74-tisícročných sedimentoch v skalnom úkryte Pinnacle Point 5-6 pri meste Mossel Bay (poangličtený holandský názov značí Mušľový záliv), asi na polceste medzi Kapským Mestom a Port Elizabeth. Chemické zloženie čriepku zodpovedá Tobe. Druhý taký čriepok sa našiel v odtiaľ 10 kilometrov vzdialenom Vleesbaai. Aj on chemicky zodpovedá Tobe. Nálezisko Vleesbaai obsahuje artefakty, ktoré tam zanechali členovia tej istej skupiny ako obyvatelia Pinnacle Point 5-6. Nejde však o skalný úkryt, nachádza sa na otvorenej scéne. Praľudia tam sedeli v malom kruhu a vyrábali kamenné nástroje. Objavy čriepkov z Toby na oboch miestach potvrdzujú, že to bolo v rovnakom čase.