Planétka 3716 Petzval obieha okolo Slnka raz za 3,7 roka vo vzdialenosti 350 miliónov kilometrov. Objavil ju v roku 1980 astronóm Antonín Mrkos a jej pomenovanie navrhli o čosi neskôr pracovníci Astronomického ústavu v Tatranskej Lomnici. Jozef Maximilián Petzval si takúto poctu nepochybne zaslúžil.
Nielen preto, lebo rodák zo Spišskej Belej J. M. Petzval patril medzi najvýznamnejších európskych vedcov 19. storočia. Aj preto, pretože mnoho planétok v našej slnečnej sústave bolo objavených práve vďaka objektívom zostaveným podľa jeho výpočtov.
Smrť maliarstva?
Keď v roku 1840 francúzsky maliar Paul Delaroche po prvýkrát uvidel ukážku dagerotypie – metódy fotografovania nazvanej podľa vynálezcu Louisa Daguerra (1787 – 1851) – vyhlásil: Od dnešného dňa je maľba mŕtva! Nebol sám. Mnohým sa zdalo, že zachytávanie obrazu na fotografické dosky či papiere potreté chemikáliami citlivými na svetlo (v prvom rade dusičnanom strieborným) úplne neguje potrebu maľovania štetcami na plátno.
Podobne ako pri iných vynálezoch sa aj tu napokon ukázalo, že nové médium neruší staré. Napokon, dejiny moderného maliarstva dokazujú, akým čulým tento údajný nebožtík stále je, keďže fotorealistické zrkadlenie sveta nikdy nebolo jeho pointou… To je však iný príbeh. V každom prípade však výsledky dagerotypie mali k hyperrealizmu ďaleko, neobsahovali farby a ani tónovanie šedej nebolo veľmi presné. Okrem chemických aspektov bola prvoradým problémom optika. Ako dostať na citlivú plochu ukrytú v škatuli podľa princípu camera obscura dostatočne svetlý obraz? Fotografia si vyžadovala extrémne dlhú expozíciu – niekedy až hodinu. Veľmi ťažké bolo robiť portréty a úplne nemožné zachytiť čokoľvek v pohybe.
Z minút sekundy
Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891) sa s dagerotypiou oboznámil krátko po prijatí za profesora na Viedenskej univerzite. Prišiel tam v roku 1837 z Pešti, kde pôsobil ako profesor vyššej matematiky, mechaniky a praktickej geometrie. V prvom rade bol matematikom, ale zaujímal sa aj o teóriu hudobných nástrojov, zhotovil plány plavebného kanála okolo Pešti a pod.
Veľkú pozornosť venoval optike. Princípy šošoviek a optických systémov sú známe oveľa dlhšie ako fotografia – prvé pokusy robili už arabskí vedci v 10. storočí. Napriek tomu predstavovala nová technológia pre optiku veľkú výzvu. Prakticky až objektív s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou, vynález Charla Chevaliera z roku 1840, umožnil portrétovanie. Expozičný čas bol však ešte veľmi dlhý, 10 až 30 minút za slnečného počasia. Petzval strávil pol roka výpočtami návrhov na vylepšené objektívy na portrétnu aj krajinársku fotografiu. Výsledkom bol štvoršošovkový portrétny objektív s ohniskovou vzdialenosťou 160 mm s podstatne vyššou svetelnosťou v porovnaní so Chevalierom: 10-minútovú expozíciu dokázal s clonou f/3,6 skrátiť na 15 až 30 sekúnd. Fotografovia sa tak mohli po prvý raz presťahovať zvonku do ateliérov a robiť tiež momentky. Petzval sa k svojim objavom opakovane vracal a vylepšoval ich, úspech portrétneho objektívu však už neprekonal.
Chybná kalkulácia
V jednej veci sa profesor matematiky predsa len prerátal. Svoje výpočty odovzdal viedenskému optikovi Petrovi Friedrichovi Voigtländerovi za 2 000 zlatých, pričom s ním neuzavrel zmluvu a svoj objektív si dokonca ani nedal patentovať. Keď začal Voigtländer s masovou výrobou (už v roku 1841 predal 600 aparátov za 120 zlatých za kus a o 20 rokov neskôr predával už 10 000 objektívov ročne), Petzval pochopil svoju chybu, lenže už bolo neskoro. Možno keby bol na začiatku uvažoval o budúcnosti fotografie podobne ako maliar Delaroche, zachoval by sa inak. Jeho meno však nezapadlo. Je považovaný za zakladateľa modernej fotografie a jeho objektívy sa používajú doteraz. Okrem iného v astronomických prístrojoch, vďaka ktorým v našej slnečnej sústave poznáme toľko planétok. Medzi nimi aj tú s názvom 3716 Petzval.
R
