V našej prírode sa vyskytuje osem druhov volavkovitých vtákov. Najmenší z nich nielen u nás, ale aj v celej Európe, je bučiačik močiarny.
Bučiačik močiarny (Ixobrychus minutus) patrí medzi najmenších zástupcov čeľade volavkovitých. S dĺžkou tela 35 cm a rozpätím krídel 55 cm dosahuje veľkosť holuba. Má dlhé, zeleno zafarbené nohy a špicatý zobák. V zafarbení sa obe pohlavia dosť výrazne líšia. Kým samec má temeno, chrbát a letky krídel čierne a ostatok tela svetlo žltohnedý, samica je tmavohnedá s tmavými škvrnami na spodnej časti tela.
Nenápadný obyvateľ vôd
Tento mimoriadne zaujímavý a vzácny vták sa na našom území vyskytuje najmä na tichých a nerušených rybníkoch s dostatkom hustej pobrežnej vegetácie tŕstia alebo pálky. Často obýva aj malé rybníky. Tu žije veľmi nenápadným spôsobom života a bežný návštevník o jeho prítomnosti často nemá ani potuchy. Počas dňa býva najčastejšie ukrytý v tŕstí.
Aktívny začína byť len za súmraku a v noci, keď vychádza za potravou. Vtedy sa začne ozývať aj svojím charakteristickým hlasom, ktorý znie ako tiché vurr. V tejto dobe ho najčastejšie môžeme pozorovať, ako prelietava nízkym a rýchlym letom ponad tŕstie alebo vodnú hladinu. Jeho let je tichý a krátky, pretože rýchlo vletí do porastu. V pobrežnej vegetácii sa bučiačik pohybuje pomaly a váhavo. Najmä vďaka dlhým prstom na nohách sa obratne šplhá aj po steblách tŕstia.
Skrytý spôsob života
Hniezdo si bučiačiky stavajú v hustej pobrežnej vegetácii, niekedy aj na zaplavených stromoch. Nájdeme ho len veľmi ťažko, pretože je nenápadné a neraz aj nedostupné. Najčastejšie je umiestnené na okraji porastu pálky alebo tŕstia, vždy nad vodnou hladinou. Hniezdo má typický lievikovitý tvar a vtáky ho stavajú zo stebiel suchých vodných rastlín. Hniezdenie prebieha od júna do júla. V znáške býva tri až šesť čisto bielych vajíčok, ktoré počas doby inkubácie zahrievajú obaja rodičia.
Mláďatá sú po vyliahnutí veľmi nenápadne zafarbené. Ich páperie má bledohnedú pastelovú farbu, ktorá verne splýva s farbou suchého tŕstia. V čase nebezpečenstva sa vedia veľmi rýchlo vyšplhať po okolitej vegetácii, kde zaujmú typický ochranný postoj. Vystrú krk a zobák nahor, čím opticky veľmi verne splynú s tŕstím. Takúto taktiku používajú aj dospelé vtáky. Zamaskovať sa vedia tak dokonale, že vo vetre sa dokonca kolíšu, podobne ako stonky okolitých rastlín.
Tak ako ostatné volavkovité vtáky aj bučiačiky kŕmia svoje mláďatá tak, že natrávenú potravu vyvrhujú do hniezda, kde ju mláďatá šikovne zbierajú. Keď mláďatá podrastú, potravu rodičom vyberajú priamo z pažeráka. Pažerák bučiačikov je tak ako pri iných volavkách elastický a môže sa naširoko roztiahnuť. Preto dokážu prehltnúť aj také kusy potravy, ktoré sú hrubšie ako ich hlava.
Bučiačiky sa živia najmä drobnými rybkami, obojživelníkmi, žubrienkami, vodným hmyzom a larvami. Ich dlhý kopijovitý zobák je nielen dokonale prispôsobený na chytanie koristi, ale je to aj vynikajúca zbraň, ktorou sa v nebezpečenstve bránia. V ohrození ním vedia silno a veľmi presne zobnúť, pričom votrelcovi mieria rovno do očí. Bučiačik močiarny sa v našej prírode vyskytuje len počas vegetačného obdobia. V jesenných mesiacoch odlieta zimovať do tropickej Afriky. Na naše územie sa zasa vracia až v apríli a máji nasledujúceho roku.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
