Mnoho ľudí sa zamýšľa nad tým, prečo majú práve také priezvisko, akého sú nositeľmi, či má nejaký význam a prečo a ako mohlo vzniknúť. Otázky týkajúce sa pôvodu priezvisk preto často posielajú aj do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v. v. i., v Bratislave.
Vznik priezvisk môžeme v podstate sledovať už od 13. stor. V období jednomennej pomenovacej sústavy vplyvom rastúceho počtu obyvateľstva obmedzený inventár mien už nepostačoval. Z dôvodu zvyšujúcej sa potreby presnej identifikácie jednotlivca v rozvíjajúcej sa feudálnej spoločnosti najmä pri administratívno-právnych úkonoch sa preto v latinských textoch začal objavovať opisný spôsob, napr. komes Buken, syn komesa Bukena z rodu Hont-Poznan (Buken filius comitis Buken de genere Huntpanzan); urodzená pani Angela, dcéra komesa Bukena (nobilis domina Angelka filia comitis Buken) alebo sa k osobnému menu pridávalo dodatočné, doplňujúce meno, tzv. prímeno. Na rozdiel od súčasných priezvisk bolo nestabilné, nepovinné a nebolo dedičné. Mohlo mať napríklad podobu prezývky podľa nejakej vnútornej alebo vonkajšej vlastnosti pomenovaného (Povša Ryšavý, Peter zvaný Rýdzik, neskôr už len Peter Rýdzik, Ján Čierny), často išlo o pomenovanie podľa príbuzného, najčastejšie podľa mena otca (Mikuláš, syn Mikov, neskôr Mikuláš Mikov; Ján Júran), podľa zamestnania či remesla (Matej Súkenník, Gašpar Kolár), podľa miesta bydliska či sídla rodu (Ján z Ostrej Lúky, neskôr Ján Ostrolúcky) alebo podľa etnickej príslušnosti (Mikuláš Polák). V zápisoch sa striedavo s domácimi podobami vyskytovali najmä ich latinské ekvivalenty (Zlatník – Aurifabe) alebo sa latinizovali (Chudík – Chudicius) či maďarizovali (Žemberský – Sembery, čítaj Šemberi). Od krstných mien alebo prímen otcov sa príponami -ek, -ok, -ík, -ko, -ák, -ov a i. tvorili prímená synov. Podoby s príponou -ovie (v stredoslovenských nárečiach aj -ove, -oje, -ojo, -eje, -e/-é), na západnom Slovensku aj s príponami -oviech, -ech, -ových zase poukazovali na príslušnosť k rodine ako celku. Rozmach prímen nastal najmä v 16. stor. a stabilizoval sa v 17. – 18. stor., keď už prímeno mala väčšina ľudí a zvyčajne sa aj dedilo. Povinné a povinne dedičné sa však stalo až oficiálnym uzákonením dvojmennej pomenovacej sústavy počas reforiem Jozefa II. v 2. polovici 18. stor. Vzhľadom na túto úradnú kodifikáciu už hovoríme o priezvisku, ktoré sa stalo základným členom oficiálneho, úradného pomenúvania.
Priezviská možno deliť podľa rôznych kritérií. Napríklad podľa motivácie sa rozdeľujú na priezviská z rodných (krstných) mien (Štefan, Štefanko, Štefánik, Štefanec), priezviská podľa zamestnania (Bača, Gajdoš, Kostolník, Pekár, Záhradník), podľa príbuzenských vzťahov (Baba, Babák, Ded, Strýko, Kmotrík), podľa spoločenského zaradenia (Gazda, Pánek, Sedliak, Zeman), podľa pôvodu (Čavojec, Divičan, Lipták, Hronec, Devínsky, Vestenický), podľa etnickej a národnej príslušnosti (Čech, Grék, Rus, Turek) a na priezviská prezývkového charakteru podľa psychických alebo fyzických vlastností (Holý, Kameň, Mudrák, Pavúk, Obžera, Vyskoč, Žemlička).
Jazyková stránka priezvisk odráža zložité spoločenské a kultúrne dejiny mnohonárodného Uhorska a jeho formovania od raného stredoveku, preto v nich možno nájsť stopy starších byzantsko-rímskych vzťahov, valašskej a nemeckej kolonizácie, husitsko-bratríckych výprav, tureckých nájazdov, ale aj používanie latinčiny, nemčiny, maďarčiny a češtiny a vplyv národnostných menšín a príslušníkov iných národov, ktorí sa prisťahovali za prácou alebo rodinou. Napríklad priezviská ako Fedor, Kliment sú utvorené z krstných mien pochádzajúcich z východného byzantského prostredia. Na chorvátsku kolonizáciu v 16. stor. do oblasti súčasného juhozápadného Slovenska poukazujú priezviská ako Chorvát, Horvát alebo utvorené príponou -čič (Jakabčič, Šimončič) či tie, ktoré vznikli priamo z chorvátskych slov (Lančarič, chorv. lončar – hrnčiar). Nemecký vplyv prezrádzajú priezviská ako Bauer (roľník), Šmid (kováč), Hofer (príslušník chudobnejšej vrstvy) či Dajč, Dojč (Nemec). Priezviská Habán, Habáň, Habánik vznikli z pomenovania novokrstencov, anababtistov (habáni), ktorí k nám prišli z Nemecka v polovici 16. stor. Valašskou kolonizáciou sa k nám pravdepodobne dostal typ tvorenia priezvisk pomocou prípony -ať (Adamčať, Martinať).
Keďže sa priezviská formovali už v stredoveku, zachovali sa v nich staršie a rozličné nárečové prvky predspisovnej slovenčiny. Niektoré slová zo slovnej zásoby slovenského jazyka ustúpili alebo sú na jej okraji a ich význam už nie je všeobecne známy. Napríklad priezvisko Devera má pôvod v starobylom slovanskom slove dever, ktorým sa najčastejšie označoval mužov brat. Priezvisko Košút (v pomaďarčenej podobe Kossuth) zase pochádza zo starého slovanského a slovenského slova košút, ktoré malo význam vyrezaný, vyškopený cap a v staršej slovenčine sa bežne používalo do 18. stor. Priezvisko Voštinár vzniklo podľa pomenovania remeselníka, ktorý vyrábal vosk z voštín (včelie plásty bez medu).
Priezviská sú kultúrnym fenoménom, odrážajú stav nášho jazyka v minulosti, ale ukrývajú aj zaujímavé informácie o spoločenských a rodinných vzťahoch, ktoré môžu byť užitočné nielen pre jazykovedcov. Viac sa o nich možno dozvedieť napríklad v knihe Milana Majtána Naše priezviská (2014, 2018).
Iveta Valentová
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra, v. v. i., v Bratislave
Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 2/0026/24.
