Rozhľadne si spájame s odvekou ľudskou túžbou dostať sa čo najvyššie a odtiaľ vidieť všetko ako na dlani. Sú čiastočnou náhradou za našu neschopnosť lietať. Navyše, hľadieť na svet z výšky znamená symbolicky si ho privlastniť.
Rozhľadne však nie sú len turistické atrakcie. Stavby umožňujúce výhľady do diaľky kedysi vznikali z celkom iných pohnútok. Vidieť do diaľky totiž znamená aj byť včas varovaný pred hroziacim nebezpečenstvom. Takým nebezpečenstvom môže byť ozbrojený nepriateľ, ale napríklad aj prírodný živel.
Čo je rozhľadňa
Presná definícia takejto stavby neexistuje. Pod rozhľadňou sa väčšinou rozumie všeobecne prístupné vysoké miesto vybudované ľudskou rukou, ktoré poskytuje rozhľad po okolí. Autori turistických bedekrov sa môžu líšiť v detailoch, napríklad či pod rozhľadňou možno myslieť vežu starého hradu, ktorá poskytuje výhľad na krajinu, alebo pri určovaní, akú výšku a veľkosť by mali mať priestory samotnej vyhliadky na to, aby rozlíšili rozhľadňu od, povedzme, poľovníckeho posedu.
Ak panuje nejednoznačnosť, určite nie pre pochybnosti o stavbách typu a rozmerov Eiffelovej veže v Paríži či ihly Space Needle v americkom Seattli. Skôr je to pre záľahu menších a jednoduchších vyhliadok v prírode alebo pre urbanistické objekty, ktoré sú využívané ako rozhľadne bez ohľadu na ich pôvodné určenie. Je preto otázkou, či je rozhľadňou aj verejne prístupný balkón starej zvonice alebo napríklad reštaurácia na vrchole mostného piliera či televíznej veže. Vzhľadom na históriu stavieb určených na pozorovanie horizontu, napríklad v očakávaní nepriateľských nájazdov alebo na včasné varovanie pred požiarom, a vzhľadom na rozmanitosť ich dizajnu sa hľadanie definície stavby zdá byť zbytočné. Napokon, čo okrem dych vyrážajúcich výhľadov spája 60 metrov vysoký minaret, ktorý si pre svoje exotické zbierky na zámku Lednice na južnej Morave nechali v roku 1802 postaviť Lichtensteinovci, s preskleným polkruhovým chodníkom Skywalk, ktorý v asi 20-metrovom polomere vyčnieva nad Veľký kaňon v Arizone vo výške 1 220 metrov nad jeho dnom, a s plánovaným umelým kopcom a obrovskou kamennou plošinou na pozorovanie migrujúcich veľrýb na ostrove Andøya pri severných brehoch Nórska?
Vartovky
Hoci v Európe už od 18. storočia existovali prípady aristokratov, ktorí na svojich panstvách nechali stavať plošiny a veže len pre potešenie z výhľadu (napríklad lednický minaret alebo rozhľadňa na Sitne, ktorú dal v roku 1736 postaviť gróf Koháry), vysoké veže hradov a iné stavby na strategických vyvýšeninách mali stáročia vojenský význam. Murované pozorovacie veže sú v Európe známe minimálne od čias Rímskej ríše, ktorá ich využívala pri ochrane svojich hraníc. Za strategické rozhľadne možno považovať aj majáky, ktoré, opäť už od čias starovekého Ríma, slúžili nielen na navigáciu lodí do prístavu, ale aj na pozorovanie mora pre prípad nebezpečenstva.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa pre významnú časť súčasného Slovenska začalo 150-ročné obdobie tureckých nájazdov. Naša južná hranica bola zároveň severnou hranicou Osmanmi okupovaných území, cez ktorú sa ich oddiely snažili prenikať ďalej na sever, najmä do bohatých banských miest. V tomto období u nás vznikol celý systém hliadkových veží, tzv. vartoviek. Murované veže s drevenými strechami, vysoké do 20 metrov, patrili väčšinou k opevneniam strážiacim vstupy do dolín na juhu stredného Slovenska. Svoje vlastné si však stavali aj mestá a niekedy boli na tento účel upravené aj veže cirkevných stavieb. Ako pozorovateľňa bola vtedy postavená napríklad mestská veža v Trnave, ktorá doteraz patrí medzi dominanty mesta a vyhľadávané rozhľadne, na vartovku bola prebudovaná jedna z veží kostola niekdajšieho kláštora Bzovík a podobne.
Väčšina vartoviek leží v súčasnosti v ruinách. Asi najlepšie sa zachovala veža postavená v roku 1564 na vrchu Stražavár nad Krupinou. Trojpodlažná stavba sa na pôdoryse 3 × 3 metre týči do výšky 13 metrov, pričom na vrchu murovanej základne bola zrubová drevená konštrukcia, ktorá slúžila ako pozorovateľňa. Veža mala aj vnútorné schodisko a krupinskí mešťania financovali 20-člennú posádku a dvoch hlásnikov. Vartovky sa o blížiacej sa hrozbe navzájom informovali ohňovými a dymovými signálmi. Takýto systém bol však osudovo závislý od počasia: v septembri 1647 Turci využili na dobytie a vyrabovanie Krupiny hmlu, ktorá znemožnila komunikáciu medzi strážnymi bodmi.
V moderných časoch sa vojenské rozhľadne v podobe drevených a kovových vežových konštrukcií využívali takmer až do čias francúzskeho konfliktu v Indočíne v 50. a 60. rokoch 20. storočia.
R
