S príchodom jesenných dní môžeme v prírode pozorovať jesennú migráciu vtákov. Toto fascinujúce každoročné divadelné predstavenie, ktoré nám vtáky predvádzajú, často vyvoláva otázku: Prečo vlastne migrujú?
Doteraz nevieme presne pochopiť a ani vysvetliť, ako dokážu vtáky prekonať obrovské vzdialenosti a navyše sa neomylne orientovať v priestore bez máp a navigačných systémov. Pokúsme sa aspoň čiastočne objasniť tento zaujímavý fenomén.
Genetická fixácia
Migrácia vtákov priťahuje záujem prírodovedcov aj laickej verejnosti už odnepamäti. V dávnych dobách mali ľudia na tento fenomén rôzne, často až kuriózne vysvetlenia. Napríklad Aristoteles sa domnieval, že niektoré vtáky odlietajú na zimu do iných zemí, kde vyhľadávajú skrýše, v ktorých prespia, alebo sa prevtelia do iných druhov, s ktorými sa ľudia bežne stretávali aj v zime. Podľa iných teórií si zasa ľudia mysleli, že niektoré druhy vtákov prezimujú v bahne rybníkov alebo dokonca na Mesiaci. Je zaujímavé, že aj v súčasnej modernej dobe je každoročné sťahovanie vtákov opradené rúškom tajomstva a niektoré zákonitosti naďalej čakajú na svoje objasnenie.
Prírodovedci považujú sťahovanie vtákov za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej planéte. Odhaduje sa, že počas migrácie sa každoročne dáva do pohybu až 2,1 bilióna vtákov. Migrácia je geneticky fixovaná a závisí aj od potravy, počasia a iných faktorov. Začiatok jesennej migrácie je podmienený vnútornými biologickými hodinami, ktoré sú riadené dĺžkou svetelnej časti dňa. Na každoročnú migráciu sú vtáky dostatočne biologicky vybavené. Majú v tele geneticky zakódované jasné inštrukcie, čo robiť, kedy vyštartovať, kam letieť a podobne.
Vtáčí organizmus sa vďaka vrodenému pudu včas pripravuje na vyčerpávajúci let. V optimálnom časovom predstihu pred ťahom si budúci migranti doplnia tukové zásoby energie. Hmotnosť tela sa napríklad pri našich sťahovavých vtákoch zvýši o 20 až 50 %. Ich telo však prechádza aj celým radom ďalších fyziologických, hormonálnych a neurologických zmien.
Záhada orientácie
Pri svojich ďalekých cestách sa vtáky orientujú podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ale aj podľa magnetického poľa Zeme, ktoré vnímajú vďaka špeciálnym bunkám obsahujúcim feromagnety. Tie im umožňujú cítiť smer a intenzitu magnetického poľa. Výskumy ukázali, že vtáky sú schopné rozpoznať rôzne aspekty magnetického poľa Zeme, ako sú jeho sila, sklon alebo polarita. Podľa týchto informácií dokážu určiť svoju aktuálnu polohu a smer pohybu. Zatiaľ však nie je celkom jasné, ako presne tento mechanizmus funguje pri jednotlivých druhoch vtákov, no predpokladá sa, že každý druh operenca má svoje špecifické stratégie na orientáciu pomocou magnetického poľa Zeme.
Za jasných dní sa vtáky pri migrácii orientujú najmä podľa polohy Slnka na oblohe. Túto schopnosť orientácie majú vrodenú. Využívajú slnečné svetlo a hviezdy na orientáciu počas ich dlhých ciest, pričom slnečné svetlo im pomáha určiť smer pohybu, zatiaľ čo hviezdy im poskytujú stabilné body pre navigáciu aj v noci. Podľa polohy Slnka na oblohe sa riadia pri lete na juh alebo sever. Keďže poloha Slnka sa v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť korigovať smer letu. Takúto matematickú operáciu dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín. Vtáky sú však schopné určiť svoju polohu aj vtedy, keď je Slnko skryté za mrakmi. Vedia totiž vnímať aj polarizované svetlo.
Obdobie migrácie
Obdobie, keď vtáky migrujú na zimoviská, je pri jednotlivých druhoch rôzne. Dravé vtáky sa sťahujú výlučne počas dňa. Drvivá väčšina spevavcov zasa migruje najmä v nočných hodinách. Nočná migrácia často trvá bez prestávky aj šesť alebo osem hodín, denná je o niečo kratšia. Často býva prerušovaná zastávkami, pri ktorých sa vtáky kŕmia a oddychujú. Niekedy preletia za deň len 100 km, inokedy aj 500 km. Dĺžka a rýchlosť migrácie závisia vo veľkej miere aj od poveternostných podmienok, ktorým sú vtáky počas sťahovania vystavené, dĺžky odpočinkových prestávok a od letových schopností vtákov.
Je známe, že jesenný ťah vtákov na zimoviská je pomalší než jarný. Na jar sa vtáky ponáhľajú, aby čo najskôr dorazili do svojich hniezdisk a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá. Núti ich k tomu rozmnožovací pud.
Vtáky migrujú obyčajne pomerne nízko nad zemským povrchom vo výške 50 až 200 m. Závisí to však od viditeľnosti, ako aj od orografických pomerov daného miesta. Počas jasného počasia, keď je viditeľnosť veľmi dobrá, migrujú vo vyšších výškach. Výška letu je tiež závislá od jednotlivých druhov vtákov. Niektoré vtáky letia aj vo výške 1 000 až 3 000 metrov. Rekordérom vo výške letu je hus tibetská (Anser indicus), ktorá preletí aj osemtisícové hory v Himalájach a dokonca vystúpi až do výšky 10-tisíc metrov. Keď je viditeľnosť zhoršená, napríklad počas hmlistého počasia alebo pri nízkej oblačnosti, ktorá zahalí pohoria, lietajú vtáky nízko nad zemou.
Presúvanie v útvaroch
Jednotlivé druhy vtákov sa počas migrácie presúvajú v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré letia v nepravidelných kŕdľoch – škorce, havrany, škovránky, lastovičky či belorítky. Do šikmého radu sa pri migrácii sformujú kormorány, kačice a labute. Samostatne sa sťahujú napríklad niektoré dravce, trsteniariky, sláviky, strakoše, dudky, kukučky alebo lelky.
V pravidelnom geometrickom tvare písmena V lietajú husi, žeriavy či bociany. Usporiadanie takéhoto presného geometrického tvaru nie je náhodné a vtákom významne šetrí energiu. Na špici takejto formácie letí silný jedinec, ktorý preráža vzduch a uľahčuje let vtákom letiacim v tesnom závese za ním. Vďaka takémuto zoskupeniu majú vtáky nižšiu frekvenciu mávania krídel, čím ušetria množstvo energie. Pri mávaní krídlami vznikajú na ich koncoch malé víry. Tento fyzikálny jav je pre vtáka nepríjemný, lebo brzdí jeho let, no jedincovi letiacemu za ním pomáha, pretože ho nadnáša. Vzdušný vír tvorený krídlami vtáka ťahá jeho nasledovníka nahor, takže ten nemusí vynakladať toľko námahy, aby sa udržal vo vzduchu, ako keby letel osamote. Vzdušné víry vytvárané mávaním krídlami dosahujú najlepší efekt vtedy, keď sa konce krídel vtákov letiacich v rade za sebou trochu prekrývajú. Husi najčastejšie letia tesne jedna za druhou, v miernom rozstupe jedna od druhej do boku a zároveň nasledovníčka mierne nad svojou vodkyňou. V takejto zostave každá hus najlepšie vidí, čo sa deje v povetrí.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
