Ďalšie analýzy DNA i objavy lebiek azda konečne začínajú odkrývať rúško zahaľujúce súčasníkov našich predkov a neandertálcov.
Je to už viac ako sedem rokov, čo hladinu záujmu odbornej i všeobecnej verejnosti rozčeril objav na hraniciach medzi paleoantropológiou a genetikou. V jaskyni Denisova na juhu sibírskeho pohoria Altaj sa našli úlomok kosti a zub pračloveka. Vedci z nich izolovali DNA. Jej porovnanie s vtedy nedávno dekódovanou DNA jednak človeka rozumného (Homo sapiens) a jednak človeka neandertálskeho (Homo neanderthalensis, neandertálec) ukázalo, že ide o dosiaľ neznámy druh z ľudského rodu Homo. Podľa náleziska dostal tento rod pracovné meno denisovania. Má ho doteraz, pretože známe fosílie nestačia na jeho oficiálne zadefinovanie.
Dosiaľ je to iba sekvencia DNA, vyjadril sa pre časopis Science známy paleoantropológ Eric Trinkaus z Washingtonovej univerzity v St. Louis (štát Missouri, USA). Lenže denisovanov nemožno odpísať ako prízrak z praveku. Stále žijú. Ich DNA doteraz tvorí niekoľko percent genómu viacerých etník východnej, juhovýchodnej a južnej Ázie i Melanézie. Napríklad Tibeťanom prepožičiava schopnosť dlhodobo žiť v extrémnych výškach. Podobne my a iní obyvatelia západnej Eurázie v sebe nosíme zopár percent neandertálskej DNA.
Cudzinec sibírsky
Denisovania sú na svete od 25. marca 2010. V časopise Nature vtedy vyšla online štúdia siedmich vedcov na čele s archeogenetikmi Johannesom Krausem a Svantom Pääbom z Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku. Zistili, že denisovania pred asi 50-tisíc rokmi obývali našu planétu so skorými Homo sapiens a neandertálcami. Všetky tri druhy žili v rovnakom čase a ich oblasti sa prekrývali. Na Altaji to dokazujú kosti v jaskyni Denisova. Krížili sa, no spoločného predka mali dávnejšie, pred zhruba miliónom rokov. Prekonalo to všetky naše nádeje. Zdalo sa to priveľmi fantastické, než aby to bola pravda, povedal Svante Pääbo. Iní vedci sú trochu rezervovanejší. Áno, dôkazy existencie denisovanov vyzerali presvedčivo, boli však skromné. Úlomok kosti bol z malíčka – sťaby symbol, ako málo vieme. Patril jedincovi Denisovan 3, pričom je trojka, pretože v jaskyni sa našli aj kosti neandertálcov a skorých Homo sapiens. Poskytol aj jadrovú DNA, základ genómu. Zub zasa patril jedincovi Denisovan 4, no poskytol iba mitochondriálnu DNA, hoci podobnú izolovanej z Denisovana 3. Bolo treba čakať na ďalšie výsledky. Denisovanov zatiaľ Terence Brown z University of Manchester (Veľká Británia) nazval cudzinec sibírsky. Ich kultúra zostávala neznáma. Azda s výnimkou lešteného náramku z tej istej nálezovej vrstvy.
JedeN, dva, tri, štyri…
Prvý prelom prišiel už v auguste 2012. Tridsaťštyričlenný tím, ktorý opäť viedol Svante Pääbo, uverejnil v Science dôkladnejšiu analýzu DNA, vyťaženej z úlomku malíčkovej kosti Denisovana 3. Ako sa však ukázalo, išlo vlastne o denisovanku. V decembri 2015 desaťčlenný tím, ktorý opäť viedol Svante Pääbo, uverejnil v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences(PNAS) analýzu jadrovej DNA z jedinca Denisovan 4. A pridal analýzu jadrovej i mitochondriálnej DNA z ďalšieho zuba, ktorý patril jedincovi Denisovan 8. Od jedincov Denisovan 3 a 4 sa líšil. Denisovania zjavne obývali jaskyňu v dlhšom časovom rozpätí. S prestávkami sa v nej praľudia všetkých troch druhov zdržiavali najmenej 125-tisíc rokov. Zrejme však nie súbežne. Najprv jedni, potom druhí. Tretí boli skorí Homo sapiens.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
